Príhovor vicepremiéra SR Rudolfa Chmela na oslavách 67. výročia SNP v Banskej Bystrici

Vážený pán prezident Slovenskej republiky, vážení predstavitelia slovenského politického a verejného života, vážení spoluobčania, hostia zo zahraničia, najmä a predovšetkým však vážení hostia najvzácnejší, ktorí ste boli ešte priamymi účastníkmi hrdinských čias, keď sa na Slovensku lámali dejiny!
 
       Dovoľte mi prihovoriť sa vám v tento slávnostný deň v mene vlády Slovenskej republiky a premiérky Ivety Radičovej a uctiť si spolu s vami odkaz tých, zásluhou ktorých sme sa pred 67 rokmi stali aktérmi vskutku historického a isto najautentickejšieho slovenského vzopätia proti fašizmu domácemu i nemeckému: Slovenského národného povstania. Historickej udalosti, ktorá je vo fundamente našej pamäti, našej kolektívnej identity. Ak by sme sa jej vzdali, ak by sme dovolili jej deformovanie, stratíme nielen svoju identitu, ale i nárok na budúcnosť,  na demokratickú budúcnosť Slovenska. Aj, ba možno najmä o tom by sme mali v dnešný deň spolu rozmýšľať a uctiť si obete, ktoré na oltár našej slobody priniesli hrdinskí účastníci tohto veľkého boja.
       Lebo SNP predstavuje najvýznamnejšie vystúpenie demokratických síl proti nedemokratickému a netolerantnému režimu v moderných slovenských dejinách. Napriek tomu, že sa medzi niektorými obdivovateľmi vlády tvrdej ruky a nacionalizmu SNP mylne spája s bojom proti vlastnej štátnosti, išlo v ňom vskutku o povstanie širokých spoločenských vrstiev proti totalitnému režimu, ktorý sa svojim občanom odcudzil. Odkaz na SNP, ktorý nedelí, ale spája rôzne prúdy v pluralitnej spoločnosti proti totalitnej moci, zostáva preto prvým významným odkazom SNP.
 
       Tradícia vystúpenia proti totalite v čase SNP má však tiež iný význam, aký mala počas štyridsiatich rokov komunistického režimu, keď sa pripomínali len také súvislosti povstania, ktoré vyhovovali vtedajším držiteľom moci. Tým dodatočným významom, ktorý nadobudol na naliehavosti po roku 1989, je, že SNP nebolo len vystúpením proti fašizmu, nacizmu a nacionalizmu, ale aj vystúpením za demokraciu a slobodu pre všetkých občanov bez rozdielu národnosti, náboženstva či sociálneho pôvodu. Ak si teda položíme otázku, čo má dnes predstavovať tradícia SNP, tento jeho druhý rozmer nemožno obísť.
 
       V dnešnom pohľade na odkaz SNP by sme nemali ignorovať silnejúci pravicový či ľavicový radikalizmus, viditeľný nielen v netolerantnom nacionalistickom slovníku a podpore zdanlivo efektívnych riešení tvrdej ruky, namierených najmä proti skupinám obyvateľstva, ktorým je pripisovaná neslovenská etnická príslušnosť a nelojálnosť k našej republike. Vzhľadom na podporu takýchto netolerantných myšlienok v politike potom neprekvapuje, že niektorí obyvatelia sa prikláňajú k extrémnym a silovým riešeniam.
 
       Tretí odkaz SNP dnes – s ohľadom na historické skúsenosti a súčasný stav tolerancie v našej spoločnosti – preto upozorňuje na potrebu zlepšovania a dôsledného presadzovania ľudskoprávnej výchovy a osvety nielen z hľadiska občianskych aktivít, ale predovšetkým z hľadiska štátu. Kľúčovým krokom týmto smerom je odmietanie a potieranie tradície, ktorú sa niektorí nacionalistickí politici snažia využiť pre svoj volebný zisk. Busty, tabule a spomienkové oslavy na slovenských fašistov totiž nie sú len dôsledkom skrytého rastu pravicovo-radikálnych prúdov v slovenskej spoločnosti. Sú najmä reakciou na politikmi ignorovanú úctu k ľudským právam a tolerancii. Tento postoj niektorých nacionalistických politikov naľavo i napravo od stredu politického spektra ignoruje jeden z kľúčových problémov súčasného Slovenska – udržateľnosť tolerantnej demokracie a viacnárodnostného charakteru štátu.
         Vo vyspelej demokracii totiž nemožno legitimizovať ideológie, praktiky, symboly a interpretácie, ktoré sa otvorene či skryte hlásia k rasovej, etnickej, triednej či náboženskej intolerancii a nenávisti.  Ich ignorovanie je smrteľne nebezpečné najmä pre demokraciu v štáte s výrazným podielom menšín, ako je Slovenská republika. SNP teda svojím odkazom pripomína potrebu posunu zbožstvovania štátu jedného národa k  demokracii občanov, k pluralite, založenej na tolerantnom spolužití, na skutočnej rovnosti občanov bez ohľadu na rasovú, národnostnú, náboženskú či inú príslušnosť.
 
       Demokratická slovenská tradícia nebola a nie je  hejslováctvom. Preto je neprípustné, že časť politických predstaviteľov nemá zásadné problémy pri zvýznamňovaní zástoja aktérov a činovníkov vojnovej Slovenskej republiky v dejinách Slovenska, kým napríklad mnohé významné demokratické osobnosti   z obdobia SNP nepotrebuje ani spomínať. Takáto politika propaguje taký typ falošného národovectva, ktorý je základom najnetolerantnejšieho nacionalizmu a šovinizmu. Odkaz SNP dnes preto musí budovať hrádzu každému  nacionalizmu, ktorý tak  brzdí pokojný rozvoj našej spoločnosti.
 
       Dnes občas trochu ľahkomyseľne narábame so samotným  termínom SNP a neraz ho nahrádzame neutrálnejším  slovom: povstanie, akoby sme chceli jeho význam zmenšiť či nebodaj znížiť. Akoby nešlo o slovenskú historickú udalosť tej najvyššej hodnoty, pre všetkých občanov štátu. Akoby nešlo o to, že to bolo povstanie slovenské, ale aj proti slovenskému fašizmu, v ktorom naši predchodcovia nasadzovali svoje životy za našu slobodnú budúcnosť.  Akoby sme zabúdali, že sme v tomto zápase neboli sami, že sme boli súčasťou širokej protihitlerovskej koalície viacerých demokratických národov a ďalších štátov. Som aj v mene vlády SR veľmi rád, že ich predstavitelia sú tu dnes medzi nami.
 
       Preto aj pre nás dnes, 29. augusta roku 2011, stojí za to položiť si otázku: Čo by som robil ja 29. augusta 1944, na ktorej strane by som stál? A rovnako primerané je dnes pýtať sa, kde by sa ocitlo Slovensko, ak by nebolo SNP?
 
       Aj preto si musíme pripomínať odkaz Slovenského národného povstania, najmä pre pokolenia, pre ktoré je už táto  hrdinská epocha našich dejín pomaly dávnovekom. Pripomínať sebe aj im, kde sú hranice, za ktorými už totalitu, akúkoľvek totalitu nemožno akceptovať, proti ktorej sa treba vzbúriť. V tom je  odkaz Slovenského národného povstania nielen príležitostný, jubilejný, ale trvalý a stály, nadčasový i nadgeneračný.
 
 

(Príhovor podpredsedu vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny Rudolfa Chmela, s ktorým vystúpil na oslavách 67. výročia SNP v Banskej Bystrici v pondelok 29. júla 2011.)