Reakcia na analýzu Via Iuris k téme stransparentnenia mimovládnych neziskových organizácií v SR
Na úvod je potrebné zdôrazniť, že predmetným pozmeňujúcim návrhom nedochádza k zásahu do materiálnej podstaty ústavného práva slobodne sa združovať, ale navrhuje sa ním ustanoviť pravidlá pre financovanie a ďalšie fungovanie mimovládnych neziskových organizácií s cieľom dosiahnuť zvýšenie transparentnosti.
Ad. 1. Legislatívny proces s vylúčením verejnosti aj občianskych organizácií
Via Iuris namieta, že tým, že predmetná úprava bola do parlamentu predložená ako poslanecký návrh zákona, ktorý bol ďalej pozmenený prostredníctvom pozmeňujúceho návrhu na rokovaní Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky, došlo k vylúčeniu verejnosti (napr. prostredníctvom absencie pripomienkového konania) a možnosti participácie občianskych organizácií na jeho príprave.
Zákonodarná iniciatíva poslancov Národnej rady Slovenskej republiky je zakotvená v čl. 87 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky: „Návrh zákona môžu podať výbory Národnej rady Slovenskej republiky, poslanci a vláda Slovenskej republiky.“ Predmetný návrh zákona, ako aj nasledujúci pozmeňovací návrh sú realizáciou tohto ústavného práva poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorého spochybňovanie nemožno akceptovať. Taktiež sa nemožno stotožniť s tvrdením, že poslanecká zákonodarná iniciatíva so sebou spája vylúčenie možnosti verejnosti vplývať na obsah prijímanej legislatívy. Verejnosť má právo obracať sa na svojich volených zástupcov, či už prostredníctvom petičného práva alebo inak, a žiadať o presadenie zmien v navrhovaných zákonoch.
Via Iuris tiež vytýka, že poslanec Lučanský svoj pozmeňujúci návrh konzultoval s viacerými štátnymi orgánmi vrátane Úradu vlády Slovenskej republiky. Ide však o bežný postup, kedy poslanec pri príprave vlastného legislatívneho návrhu za účelom jeho skvalitnenia konzultuje jeho obsah so zainteresovanými štátnymi orgánmi.
Ad. 2. Inštitút „výkazu o transparentnosti“
V tejto časti Via Iuris kritizuje navrhnutý sankčný mechanizmus, keď v prípade tretieho nesplnenia povinnosti uložiť výkaz o transparentnosti do verejnej časti registra účtovných závierok ide o dôvod na zrušenie alebo rozpustenie predmetnej mimovládnej neziskovej organizácie. Podľa Via Iuris „Je veľmi nebezpečné, ak akékoľvek nesplnenie registrácie, resp. povinnosti zverejňovania vyplývajúce z návrhu zákona možno kvalifikovať ako závažné pochybenie. Podľa judikatúry ESĽP, ktorá uvádza, že „samotné nerešpektovanie určitých právnych požiadaviek (...) nemožno považovať za také závažné pochybenie, ktoré by oprávňovalo úplné rozpustenie.“.“
V skutočnosti navrhnutý sankčný mechanizmus v prípade výkazov o transparentnosti zodpovedá už existujúcemu sankčnému mechanizmu pri výročných správach neziskových organizácií a nadácií. Podľa v súčasnosti účinnej a platnej úpravy (§ 15 ods. 3 písm. f) zákona č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby v znení neskorších predpisov, § 15 ods. 1 písm. b) zákona č. 34/2002 Z. z. o nadáciách v znení neskorších predpisov) ak nezisková organizácia alebo nadácia neuloží výročnú správu do verejnej časti registra účtovných závierok v predpísanej lehote, dostane pokutu a dodatočnú lehotu na splnenie tejto povinnosti. Ak nedôjde k splneniu tejto povinnosti ani v tejto jednej dodatočnej lehote, ide o dôvod na zrušenie neziskovej organizácie alebo nadácie. Navrhovaná úprava pri výkazoch o transparentnosti je v tomto smere ešte benevolentnejšia, keďže mimovládnej neziskovej organizácii dáva popri pokutách dve dodatočné lehoty na splnenie predmetnej povinnosti, až potom nasleduje jej zrušenie, respektíve rozpustenie.
Takže nejde o akékoľvek nesplnenie povinnosti zverejňovania, ako tvrdí Via Iuris, ale o dvojnásobne opakované nesplnenie povinnosti, pričom tento sankčný mechanizmus vychádza z existujúcej právnej úpravy niektorých foriem mimovládnych neziskových organizácií.
Ad. 3. Vágne a nejasné kontrolné právomoci registrových orgánov
Via Iuris tu namieta údajne príliš široké kontrolné právomoci registrových orgánov v súvislosti s navrhovaným zavedením výkazov o transparentnosti.
Opäť je potrebné zdôrazniť, že už v súčasnosti registrové úrady pri neinvestičných fondoch, neziskových organizáciách a nadáciách v súvislosti s dohliadaním, či tieto mimovládne neziskové organizácie plnia účel, pre ktorý boli zriadené či založené, vyhodnocujú obsah výročných správ, ktoré sú povinné každoročne predkladať. Pozmeňujúci návrh v tomto smere iba rozširuje obdobnú dohľadovú právomoc aj na výkazy o transparentnosti pri všetkých formách mimovládnych neziskových organizácií.
Via Iuris ďalej kritizuje časť pozmeňujúceho návrhu, podľa ktorej budú mimovládne neziskové organizácie pri výkone dohľadu povinné poskytnúť súčinnosť a na tento účel na požiadanie kontrolného orgánu v určenej lehote predložiť doklady, podať informáciu, vysvetlenie alebo poskytnúť iný údaj. Zmyslom tohto ustanovenia je zefektívnenie výkonu dohľadu, ako je uvedené aj v odôvodnení pozmeňujúceho návrhu: „Zmena vychádza z nedostatkov doterajšej kontrolnej praxe, kedy kontrolný orgán mohol vyhodnocovať iba samotný obsah výročných správ, ktoré však mohli obsahovať neúplné alebo nesprávne údaje, kontrolný orgán však nebol oprávnený správnosť a úplnosť údajov kontrolovať v príslušnej účtovnej alebo inej dokumentácii.“.
Všetky kontrolné právomoci sa pritom vzťahujú výlučne na kontrolu plnenia povinností uložených mimovládnej neziskovej organizácii zákonom. Nejde tak o vágne a nejasné kontrolné právomoci, ale o kontrolné právomoci, ktoré vyplývajú z už existujúcich kontrolných právomocí pri niektorých formách mimovládnych neziskových organizácií a sú doplnené za účelom zefektívnenia dohľadu, ktorý však stále sleduje rovnaký legitímny cieľ (kontrolu splnenia predmetných zákonných povinností). Mimovládnym neziskovým organizáciám sa týmto zároveň dáva priestor na ovplyvnenie výsledku výkonu dohľadu predložením vlastných dokladov, podaním informácií, vysvetlení a poskytnutím iných údajov.
Zároveň upozorňujeme, že Via Iuris pri odvolávke na princíp právnej istoty odkazuje na nesprávne ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky, konkrétne na čl. 2 ods. 2, namiesto čl. 1 ods. 1 (nesprávny odkaz je uvedený aj v piatom bode ich analýzy).
Ad. 4. Rozpustenie občianskeho združenia Ministerstvom vnútra
V tejto časti svojej analýzy Via Iuris namieta, že pozmeňujúci návrh, ako aj pôvodný poslanecký návrh zákona, umožňuje rozpustenie občianskeho združenia Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky aj v prípade nových dôvodov, ktoré majú byť podľa tohto návrhu zavedené (v prípade opakovaného nesplnenia povinností v súvislosti s predložením výkazu o transparentnosti či pri lobingu). Argument Via Iuris stojí na tvrdení, že „Doteraz bolo možné OZ rozpustiť rozhodnutím ministerstva vnútra len vtedy, ak OZ porušovalo zákonom definované, ale len spresnené ústavou stanovené obmedzenia združovacieho práva – tj. keď vyvíjalo činnosť politických strán, nútilo ľudí združovať sa alebo činnosť OZ smerovala k potláčaniu práv iných.“.
V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že pozmeňujúci návrh nijakým spôsobom nemení príslušnosť orgánov na zrušenie či rozpustenie jednotlivých foriem mimovládnych neziskových organizácií.
V druhom rade upozorňujeme, že neplatí ani tvrdenie, z ktorého vychádza námietka Via Iuris, že dôvody na rozpustenie občianskych združení v účinnom a platnom znení zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov nie sú administratívnej povahy. Podľa § 11 ods. 2 tohto zákona je obligatórnym dôvodom na rozpustenie občianskeho združenia Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky aj situácia, ak návrh zmeny stanov nespĺňa obsahové náležitosti podľa § 6 ods. 2 (napr. názov združenia, sídlo, cieľ jeho činnosti) alebo ak sú v tomto návrhu uvedené neúplne alebo nepresné údaje a zároveň tieto nedostatky občianske združenie po upozornení neodstránilo v ustanovenej lehote alebo o tom občianske združenie Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v ustanovenej lehote neupovedomilo. Tento dôvod má čisto administratívny charakter a oproti navrhovaným dôvodom, ktoré predpokladajú trojnásobné nesplnenie povinnosti, respektíve dvojnásobnú recidívu v prípade výkonu lobingu bez zápisu v registri mimovládnych neziskových organizácií, je dokonca prísnejší, keďže k rozpusteniu dochádza po neodstránení nedostatkov v jednej dodatočnej lehote či dokonca po neupovedomení o ich odstránení.
Ad. 5. Nejasné a široké vymedzenie pojmu lobing
V tejto časti analýzy Via Iuris namieta údajne nejasné a široké vymedzenie pojmu lobing. V zmysle predmetného pozmeňujúceho návrhu je lobing definovaný ako „priame alebo nepriame ovplyvňovanie rozhodovania verejného funkcionára, vedúceho štátneho zamestnanca v služobnom úrade, ktorým je kancelária prezidenta Slovenskej republiky, ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, alebo osoby, ktorá poskytuje poradenské služby alebo spracúva odborné podklady pre prezidenta Slovenskej republiky, člena vlády, štátneho tajomníka alebo vedúceho ostatného ústredného orgánu štátnej správy, pri výkone jeho funkcie, ak je vykonávané viac ako raz v priebehu kalendárneho štvrťroka; za lobing sa nepovažuje činnosť odborových organizácií, organizácií zamestnávateľov a športových organizácií zapísaných v registri právnických osôb v športe podľa osobitného predpisu.“ Je teda zrejmé, že v zmysle navrhnutej definície je lobingom konanie, ktoré kumulatívne spĺňa tieto podmienky:
- jeho cieľom je priame alebo nepriame ovplyvňovanie rozhodovania osoby, ktorá zastáva niektorú z vymedzených funkcií, pri výkone jej funkcie,
- pôsobí voči uvedenej osobe, ktorej rozhodovanie má byť ovplyvnené,
- je vykonávané viac ako raz v priebehu kalendárneho štvrťroka a
- nejde o činnosť odborových organizácií, organizácií zamestnávateľov alebo športových organizácií.
Pokiaľ ide o účasť v legislatívnom procese, ktorá je upravená osobitným zákonom (zákon č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), ide o zákonom predpokladanú formu participácie na tvorbe právnych predpisov, preto ju nemožno považovať za lobing v zmysle vyššie citovanej definície. Účasť a ďalšiu činnosť zástupcov mimovládnych neziskových organizácií na rokovaniach rád vlády Slovenskej republiky ako poradných orgánoch vlády Slovenskej republiky podľa § 2 ods. 3 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy takisto nemožno subsumovať pod túto definíciu lobingu.
Pokiaľ ide o údajnú „šírku“ tejto definície, upozorňujeme na návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady, ktorou sa stanovujú harmonizované požiadavky na vnútornom trhu týkajúce sa transparentnosti zastupovania záujmov vykonávaného v mene tretích krajín a ktorou sa mení smernica (EÚ) 2019/1937, ktorá je momentálne v legislatívnom procese. V tomto návrhu je lobing, respektíve činnosť zastupovania záujmov definovaná ako „činnosť, ktorej cieľom je ovplyvňovať prípravu, tvorbu alebo vykonávanie politiky či právnych predpisov alebo verejné rozhodovacie procesy v Únii, ktorá by sa mohla vykonávať najmä organizovaním stretnutí, konferencií alebo podujatí alebo účasťou na nich, prispievaním do procesov konzultácií alebo parlamentného vypočúvania alebo účasťou na nich, organizovaním komunikačných alebo reklamných kampaní, organizovaním sietí a iniciatív na miestnej úrovni, prípravou politických a pozičných dokumentov, legislatívnych zmien, prieskumov verejnej mienky, zisťovaní alebo otvorených listov, prípadne činností v rámci výskumu a vzdelávania, ak sa vykonávajú konkrétne s uvedeným cieľom“. Táto definícia je ešte širšia ako definícia nachádzajúca sa v pozmeňujúcom návrhu poslanca Lučanského.
Ad. 6. Vysoká administratívna záťaž pre organizácie
Via Iuris namieta, že navrhovaná právna úprava zavádza pre mimovládne neziskové organizácie administratívnu záťaž neprimeranú sledovanému účelu.
Navrhovaná právna úprava kladie dôraz na dosiahnutie rovnováhy medzi transparentnosťou financovania a administratívnou záťažou. Povinnosti spojené s vykazovaním finančných tokov sú nastavené tak, aby nepredstavovali neúmernú záťaž, ale zároveň zabezpečovali dostatočný dohľad nad financovaním neziskového sektora. Pozmeňujúci návrh pritom eliminuje duplicitu medzi náležitosťami obsiahnutými vo výročnej správe a náležitosťami výkazu o transparentnosti, a to ich vypustením z výročnej správy. Podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve sú mimovládne neziskové organizácie povinné viesť účtovníctvo a vykazovať finančné operácie. Navrhované opatrenia neprekračujú rámec existujúcich povinností, ale len precizujú ich aplikáciu na oblasť financovania mimovládnych organizácií.
Via Iuris považuje zároveň hranicu príjmov vo výške 35 000 eur, od ktorej budú občianske združenia a organizácie s medzinárodným prvkom povinné vypracovať výkaz o transparentnosti, za nízku.
Hranica 35 000 eur sa určuje s cieľom zjednotenia s už existujúcou hranicou 35 000 eur podľa § 19 ods. 5 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve, na ktorú sa viaže povinnosť overenia účtovnej závierky audítorom. Peňažnú sumu na tejto úrovni teda už účinné právne predpisy v oblasti finančného práva považujú za dostatočne vysokú, aby odôvodňovala prísnejšiu právnu úpravu.
Ad. 7. Organizácie občianskej spoločnosti sa stanú povinnými osobami pre sprístupňovanie informácií na základe žiadosti
Via Iuris namieta, že podriadenie mimovládnych neziskových organizácií pod režim zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám je nevhodné, keďže ide o subjekty súkromného práva.
Už v súčasnosti sú podľa § 2 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. povinnými osobami subjekty majúce súkromnoprávnu povahu, ak ide o zdravotné poisťovne alebo právnické osoby kontrolované vymedzenými verejnoprávnymi subjektmi. Poslaneckým návrhom zákona sa zavádza status povinných osôb pre tie mimovládne neziskové organizácie, ktoré prijali verejné prostriedky od subjektov podliehajúcich režimu zákona č. 211/2000 Z. z. Zákon č. 211/2000 Z. z. má slúžiť verejnosti aj na kontrolu nad vynakladaním verejných finančných prostriedkov, preto sa javí ako vhodné, aby medzi povinné osoby patrili aj subjekty súkromnoprávnej povahy, ktoré sú prijímateľmi verejných prostriedkov, a to v rozsahu nakladania s týmito prostriedkami. Hoci sú tieto osoby povinné postupovať podľa zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak splnia podmienky podľa § 8 zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v súčasnosti sa na ne, na rozdiel od iných subjektov, nevzťahuje povinnosť poskytovať informácie o nakladaní s verejnými zdrojmi. Účinné znenie ustanovenia § 39 zákona č. 34/2002 Z. z. o nadáciách v znení neskorších predpisov pritom výslovne predpokladá poskytovanie informácií o činnosti nadácií a nakladaní s ich majetkom podľa zákona č. 211/2000 Z. z. Právny režim navrhovaný pre mimovládne neziskové organizácie vychádza v plnom rozsahu z existujúcej právnej úpravy, vzťahujúcej sa na iné súkromnoprávne subjekty, ktoré už podliehajú povinnostiam podľa zákona č. 211/2000 Z. z.
Zároveň upozorňujeme, že obdobné rozšírenie statusu povinných osôb podľa zákona č. 211/2000 Z. z. bolo navrhované aj v odbornej literatúre. Autori komentáru k tomuto zákonu Peter Ikrényi a Juraj Tkáč v roku 2012 navrhovali: „Nakoľko Infozákon má slúžiť verejnosti (aj) na kontrolu nad vynakladaním verejných finančných prostriedkov, do budúcnosti sa javí ako vhodné, aby medzi povinné osoby patrili aj súkromné subjekty, ktoré sú prijímateľmi rôznych dotácií, grantov, príspevkov z fondov EÚ a pod.“
Via Iuris taktiež poukazuje na možnú zvýšenú administratívnu záťaž pre povinné osoby, ktoré poskytli mimovládnym neziskovým organizáciám prostriedky a ktoré budú vybavovať kvalifikované podnety mimovládnych neziskových organizácií.
Všetky dotknuté subjekty sú už podľa aktuálnej úpravy povinnými osobami podľa zákona č. 211/2000 Z. z., a teda by mali disponovať kapacitami a mali by mať prijaté interné mechanizmy na efektívne vybavovanie žiadostí o sprístupnenie informácie.
Predmetom námietok Via Iuris je aj otázka určenia subjektu, ktorému má mimovládna nezisková organizácia podať kvalifikovaný podnet, ak táto organizácia nemá prostriedky z verejných zdrojov.
Keďže povinnou osobou má byť len mimovládna nezisková organizácia, ktorej boli poskytnuté verejné prostriedky, v takomto prípade by nešlo o povinnú osobu podľa zákona č. 211/2000 Z. z., a teda sa na ňu ani nevzťahujú povinnosti podľa tohto zákona.
Via Iuris vzniesla tiež výhrady voči zdanlivej retroaktivite navrhovanej právnej úpravy, keďže povinnosť sprístupniť informácie sa má vzťahovať na všetky organizácie, ktoré v minulosti obdržali prostriedky z verejných zdrojov.
Nejde o pravú retroaktivitu, keďže povinnosť sprístupnenia sa vzťahuje len na informácie, ktoré sú v dispozičnej sfére povinnej osoby v čase podania žiadosti o sprístupnenie informácie, po účinnosti navrhovaného zákona. Pôvodný zákon č. 211/2000 Z. z., ani žiadna z jeho novelizácií, nevylučovali z režimu sprístupňovania informácie získané pred ich účinnosťou. Povinné sprístupňovanie sa teda už v súčasnosti vzťahuje aj na informácie, ktoré povinné osoby získali v čase pred vznikom zákonom uloženej povinnosti sprístupniť danú informáciu.
Ad. 8. Vyvolanie odstrašujúceho účinku – stigmatizácia
Via Iuris vyjadruje obavu, že zavedenie právnej úpravy lobingu bude viesť k stigmatizácii a ostrakizácii dotknutých mimovládnych neziskových organizácií prostredníctvom ich označovania za „lobistov“.
Pojem lobingu je etablovaný na úrovni medzinárodných organizácií ako Rada Európy, OECD ako aj na úrovni orgánov Európskej únie. Právna úprava lobingu je štandardnou súčasťou právnych poriadkov mnohých vyspelých demokratických štátov, ktoré oficiálne označujú aktivity mimovládnych organizácií za lobing a ich zástupcov za lobistov (napr. Spojené štáty americké, Kanada, Európska únia, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Austrália). Samotný návrh zákona namietaný pojem „lobista“ nepoužíva. Definuje neutrálny pojem lobingu prostredníctvom definičných znakov tejto činnosti bez ďalších hodnotiacich úsudkov. Návrh zákona v tejto súvislosti len vyžaduje, aby skutočnosť, že takúto činnosť vykonáva, mala dotknutá osoba zapísaný v registri a v záujme transparentnosti informovala o jeho realizácii v správe o vykonanom lobingu. Až jednotlivé aktivity v rámci realizácie takejto činnosti môžu byť v individuálnej rovine vnímané pozitívne alebo negatívne. Negatívne vnímanie príslušnej činnosti však nemožno z povahy veci pripisovať samotnej skutočnosti, že činnosť napĺňa zákonné znaky pojmu lobing. Cieľom regulácie lobingu nie je stigmatizácia a ostrakizácia, ale zabezpečenie vyváženého etického prostredia, v ktorom mimovládne organizácie môžu slobodne presadzovať svoje záujmy a hodnoty v rámci demokratického procesu.
Ad. A) Porušenie zákazu diskriminácie
Úprava zavedenia transparentných pravidiel pre financovanie a ďalšie fungovanie mimovládnych neziskových organizácií je realizovaná prostredníctvom poslaneckého návrhu zákona (tlač 245). Z tohto dôvodu nie je možné v druhom čítaní do tohto poslaneckého návrhu zákona dopĺňať zmeny nad rámec pôvodného návrhu zákona, teda napríklad úpravu lobingu iných subjektov ako mimovládnych neziskových organizácií (napríklad podnikateľských subjektov), ako namieta vo svojej analýze Via Iuris. Inak by išlo o porušenie už citovaného ustanovenia § 94 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, podľa ktorého pri prerokúvaní návrhu zákona nemožno podať návrh, ktorým sa mení alebo dopĺňa iný zákon, ktorý obsahovo nesúvisí s prerokúvaným návrhom zákona.
Nemožno sa preto stotožniť s názorom, že ide o porušenie zákazu diskriminácie. Aj v súčasnosti podliehajú rôzne formy združovania sa, ale aj iné subjekty, rôznym podmienkam fungovania v zmysle príslušných zákonov, napríklad politické strany, cirkvi a náboženské spoločnosti, podnikateľské subjekty či mimovládne neziskové organizácie. Povaha týchto pravidiel zodpovedá odlišným obsahovým prvkom jednotlivých uvedených foriem, respektíve rozhodnutia zákonodarcu sledujúcim naplnenie verejného záujmu iným spôsobom v súvislosti s týmito formami.
Zároveň je potrebné zdôrazniť, že prijatie predmetného pozmeňujúceho návrhu, ktorý sa týka návrhu zákona upravujúceho pravidlá financovania a ďalšieho fungovania (len) mimovládnych neziskových organizácií, nijakým spôsobom nevylučuje širšiu a komplexnejšiu úpravu lobingu pro futuro.
Ad. B) Porušenie práva na súkromie a práva na ochranu osobných údajov darcov
Via Iuris namieta, že navrhované zverejňovanie darcov – fyzických osôb je v rozpore s ich právom na súkromie a môže vraj ohroziť ich bezpečnosť alebo ich vystaviť obťažovaniu.
Na úvod treba zdôrazniť, že podľa návrhu sa vo výkaze o transparentnosti majú uvádzať len fyzické osoby, ktoré prispeli na činnosť mimovládnej neziskovej organizácie aspoň 5 000 eur za kalendárny rok formou peňažných darov, peňažných príspevkov alebo prijatých pôžičiek. Nebude sa teda uvádzať každý darca – fyzická osoba, ale len darcovia od určitej úhrnnej hodnoty poskytnutých prostriedkov.
V tomto ohľade je navrhovaná právna úprava menej prísna ako v súčasnosti platné a účinné znenie zákona č. 34/2002 Z. z. o nadáciách a o zmene Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa vo zverejňovanej výročnej správe má uvádzať prehľad darcov, ak výška darov a ďalších prostriedkov od darcu presahuje 331 eur.
Zároveň poukazujeme na to, že v tomto smere je prísnejšia aj úprava podľa zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov, čo je tiež zákonná úprava ústavného práva slobodne sa združovať (čl. 29 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Podľa § 22 ods. 5 tohto zákona je politická strana povinná každoročne do 31. marca zverejniť na svojom webovom sídle zoznam osôb, ktoré prispeli na jej činnosť v predchádzajúcom kalendárnom roku peňažným darom alebo členským príspevkom, ktorých suma je vyššia ako dvojnásobok minimálnej mzdy zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou platnej v čase ich prijatia, alebo nepeňažným darom alebo iným bezodplatným plnením, ktorých hodnota je vyššia ako dvojnásobok minimálnej mzdy zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou platnej v čase ich prijatia. Táto medzná hodnota v roku 2025 predstavuje sumu 1 632 eur, čo je výrazne menej ako navrhovaná medzná hodnota 5 000 eur pri mimovládnych neziskových organizáciách.
Nejde tak o neprimeraný zásah do práva na súkromie, ako tvrdí Via Iuris, ale ide o legitímne opatrenie na zabezpečenie transparentnosti financovania mimovládnych neziskových organizácií, pričom navrhovaná úprava plne zodpovedá už existujúcej právnej úprave na úseku zákonnej regulácie združovacieho práva (politické strany) a je dokonca v komparácií so zákonom o politických stranách menej prísna.
Na ďalšie časti analýzy sme samostatne nereagovali, keďže neprinášajú novú argumentáciu.
Analýzu vypracovala Sekcia vládnej legislatívy Úradu vlády Slovenskej republiky.