Prejav predsedníčky vlády SR Ivety Radičovej na odovzdávaní Ceny Jána Langoša

Milí laureáti ceny Jána Langoša, milá pani Langošová, vážení hostia, milí priatelia!

Keď Slovenská republika vstupovala do Európskej únie, rozvinula sa diskusia, čo tento krok prinesie pre krajinu a občanov. Dlhý čas sa nik nepýtal, čo chceme ponúknuť my, čím chceme prispieť k budovaniu spoločnej Európy. Keď sa potom takmer okrajovo objavila aj táto otázka, niektorí hovorili, že naším príspevkom môžu byť duchovné hodnoty, iní, že by to mohla byť naša kultúra a umenie, ktoré môžeme Európe ponúknuť. Dve desaťročia našej slobody a demokracie však nezaznelo to podstatné, čo môžeme a máme ponúknuť nielen Európe, ale celému svetu: našu dejinnú skúsenosť s totalitným režimom, náš príbeh neslobody – ale nielen ako memento pre ďalšie dejiny, ale predovšetkým z neho vyplývajúci záväzok solidarity s tými, ktorí ešte píšu svoj príbeh utrpenia a neslobody. Naša sloboda nás zaväzuje k tejto solidarite, k upozorňovaniu na neslobodu, ktorá v mnohých krajinách ešte panuje a prináša nové a nové obete.

Tak, ako sme pociťovali solidaritu a aktívnu pomoc slobodného sveta počas totalitného režimu u nás, tak sme dnes povinní túto solidaritu odovzdávať ďalej. Je to náš dlh voči dejinám. Sme povinní splatiť tento dlh voči dejinám a nehľadieť len na naše vlastné záujmy, ale myslieť aj na tých, ktorým sú práva a slobody upierané tak, ako sme to za desaťročia komunistického režimu zažívali my. Toto môže byť náš autentický a mimoriadne dôležitý prínos pre formovanie slobody a demokracie vo svete a pre formovanie svedomia slobodného sveta. Naša sloboda nesmie byť slobodou bez pamäti, ani slobodou bez solidarity.

Keď v roku 2003 po zatknutí 75 aktivistov za ľudské práva na Kube vznikla skupina „Dámy v bielom“, ich tiché protesty sa postupne stali jedným z najhlasnejších volaní po slobode a spravodlivosti. Manželky, sestry, či dcéry politických väzňov sa spojili, aby protestovali proti nezákonným procesom, nespravodlivému väzneniu, proti režimu, ktorý svojim občanom upiera základné slobody a ľudské práva. Tiché protesty týchto dám sa stali mocným hlasom tých, ktorých hlas umlčala moc. Hlas tohto ich protestu dnes už zaznieva do celého sveta. Už ho nemožno zastaviť.

Miriam Leivy, jedna zo zakladateliek Dám v bielom vo svojom vyhlásení v roku 2006 povedala slová, ktoré pripomínajú aj naše vlastné pocity z čias totality: „Ľudia túžia po práve slobodne a bez strachu sa vyjadriť, vedieť, čo sa deje, prispieť svojím názorom, byť účastní na rozhodnutiach, túžia byť strojcami vlastného osudu a života. Chcú pomôcť rodnej krajine, aby sa ekonomicky pozviechala a bola súčasťou medzinárodného spoločenstva.“

V tento slávnostný okamih by som chcela Dámam v bielom i všetkým, ktorí sa angažujú za slobodu na Kube, úprimne povedať: máte náš obdiv, máte moju osobnú i našu spoločnú podporu. Dovolím si povedať za nás všetkých, že všetci si želáme, aby moc bezmocných a sila slabých čo najskôr zvíťazila aj v tomto kubánskom príbehu. Lebo je to aj náš príbeh.

Bratislava, 10. decembra 2010