Zo súkromia
Vo chvíli, keď som sa pustila do tohto životopisu, uvedomila som si, že ak chcem rozprávať o sebe, chcem vlastne rozprávať o ľuďoch, s ktorými som ho prežila a prežívam.
Rodina
Svojim rodičom som sa narodila po veľkej tragédii. Môj starší brat zomrel v inkubátore a mamu to hrozne poznačilo. Trvalo dlhých šesť rokov, kým som vôbec prišla na svet a opäť predčasne. Mama tentoraz inkubátor odmietla, takže ja som bola dieťa, ktoré prvých päť mesiacov nosili na chrbte alebo spredu, na prsiach, vo zvislej polohe, aby som vôbec vedela dýchať a mala som hneď tri ťažké zápaly pľúc. No, piplali ma. Napriek tomu, nekonalo sa žiadne rozmaznávanie. Bývali sme v centre Bratislavy na Nedbalovej ulici, v malom dvojizbovom bytíku.
Rodičia
Otec bol dennodenne dlho v práci. Bol zamestnaný v Košiciach a nie v Bratislave. Navyše, po sedemdesiatom roku, to som mala dvanásť rokov, nemal šancu pracovať vôbec. V šesťdesiatych rokoch sa pokúšal robiť novinára a potom sek. Má nepohyblivú ľavú ruku, robotnícka profesia neprichádzala do úvahy. Až neskôr sa mu podarilo zamestnať sa ako jazykovému korektorovi v tlačiarňach. Často hovorieval, že mu je záhadou, ako mamina dokázala vyjsť s tými nemnohými peniažkami, čo sme doma mali.
Veľmi skoro som vedela napríklad šiť. To ma naučila mama. Mamou som vlastne mala začať. Mamu človek miluje tak prirodzene, že si to niekedy ani celkom dobre neuvedomuje. Moja mamina bola nesmierne dobrý človek. Ale jej prirodzená autorita to nikomu nedovolila zneužívať. A pritom - ona sa vždy snažila každému pomôcť a byť ústretová. Aj keby to bolo z posledných poslednučkých síl. Nikdy ľudí neodmietala, takže to si potom dobre rozmyslíte, či ju o niečo poprosíte. Dobre to robila, mamina jedna! Vždy usmievavá, nikdy na mňa nekričala, a už vonkoncom nepoužívala inú silu. Trestala ma spôsobom sebe vlastným - prestala sa so mnou zhovárať. Dokázala sa so mnou nezhovárať dovtedy, pokým mi v tom mojom detskom mozgu nedošlo, že treba povedať to zázračné: mamuli, prepáč. Dnes už viem, koľko ju to muselo stáť úsilia, ale ona to vydržala. Čo máme s mamou úplne rovnaké je, že sme sa spolu vedeli náramne smiať. Ten zvonivý, zničujúci smiech mám po mame. Máme ešte jednu spoločnú črtu. Strašne dlho mi trvá, kým sa na niekoho skutočne nahnevám. Nereagujem, hľadám dlho ospravedlnenie, že to bol nejaký chvíľkový lapsus, ale keď sa potom nahnevám, tak je to vážne. Veľmi vážne. Takže suma sumárum – materiálne žiaden luxus versus emočný blahobyt.
Starí rodičia
Starká z maminej strany trvala na tom, že musím vedieť necovať – pliesť základ, na ktorý sa potom vyšíva. Okrem toho štrikovať, háčkovať, také tie štandardné dievčenské práce. Dlho sme doma kúrili v malých kachliach, hovorili sme im „petrovky“. Elektrické akumulačky sme mali až keď som bola na gymnáziu. Stareček robil na železnici a vždy, keď prišiel domov z práce, v batohu priniesol drevo do pece. Niekedy priniesol uhlie. Starí rodičia nám vôbec dosť vypomáhali. Každé prázdniny, až po gymnázium, som prežívala v Borskom Svätom Jure. To nemalo chybu. Starkí mali klasický dvor s humnom. Sliepky, kohút, kozy, prasa a zajace. Kohút bol horší ako vrah a kto sa mu otočil chrbtom, tomu bol vážne nebezpečný. Otcova mama bývala na skok od Borského Jura , v Kútoch. Bolo to len cez rieku Myjavu, a dalo sa tam kúpať. A na Tomkoch bolo jazero. Tie prázdniny som milovala. Do rodiny patrili aj všetci súrodenci našich rodičov. Otec má brata v Kútoch, sestru a mamina mala tiež brata. Tak som mala dokopy deväť bratrancov a sesterníc, ktorí sa zvykli navštevovať. Celá rozvetvená rodina sa stretávala úplne pravidelne, pri narodeninách a hodoch skoro povinne, ale aj pri mnohých iných príležitostiach a keď príležitosti neboli, tak sme si ich radi vytvorili.
Moja rodina
So Stanom sme sa zoznámili na vysokej škole. Na zápis prišiel ako jediný z nás v obleku, v najlepšom obleku v okrese Lučenec, ako sám rád hovorieval. Ale nielen preto som si ho nemohla nevšimnúť. Ten oblek úplne vystihoval Stankov prístup k celému štúdiu. Veľmi si vážil, že môže študovať, lebo v kádrových materiáloch zo strednej školy mal poznámku – neprijať na žiadnu vysokú školu na území ČSSR. Po maturite sa teda zamestnal v Hriňovej a rok manuálne pracoval. Získal aj výučný list v odbore vŕtač kovov a to mu potom ostalo ako pracovná metóda po celý život. Ibaže vŕtal do ľudí. Zužitkoval to predovšetkým vo svojej hlavnej profesii, zjednodušene sa dá povedať, že bol humoristom, lenže v praxi to znamenalo, že bol autorom, redaktorom, moderátorom a často aj režisérom. K humoru sa dostal cez aforizmy a tie sa mu začali samé rojiť v hlave už počas vojenskej základnej služby. Potom prišlo prvé uverejnenie v časopise Roháč, neskôr v Slovenskom rozhlase, kde sa pracovne stretol s Ferom Guldanom, Eňou Vacvalovou, Oliverom Andrášim, neskôr s Jarom Filipom a s nimi a s ďalšími vytvorili také skvelé programy a relácie ako boli Humorikon, Apropó, Záložňa. Pribudla televízia a rozhlasové formáty dostali aj obrazovú podobu a napriek tomu, že Stano sa pred kamerou udomácňoval len postupne, jeho Radič počasia, či pôsobenie v relácii Sedem s.r.o. bolo radostným zadosťučinením preňho i pre divákov. Aj keď Stano prešiel postupne všetkými televíziami, ktoré po roku osemdesiatdeväť na Slovensku pôsobili a spravidla sa vyskytoval tam, kde sa dal vybadať nejaký jasne formulovaný postoj voči absurditám doby a citlivosť voči zmenám politickej klímy ako napríklad svojho času v Rádiu Twist, predsa len bol predovšetkým rozhlasákom, o čom svedčí aj to, že nakoniec zakotvil v Rádiu Expres. V tejto súvislosti mi napadá, že na Stanovi mi veľmi imponovala jeho schopnosť konať. Nepoddať sa za žiadnych okolností. Keď v období mečiarizmu dostal stop v Slovenskej televízii, dali sa s Milanom Markovičom dokopy a temer tri roky úspešne prevádzkovali kočovné divadlo. Okrem toho, že hrali veci, ktoré intenzívne komunikovali s divákmi cez vtedy živé témy, bolo potrebné dodržiavať ešte jednu zásadu – scéna sa musela zmestiť do osobného auta.
Ale ak by som sa mala vrátiť k tomu, ako sme sa zoznámili, musím zdôrazniť, že sme si výborne rozumeli počas celého štúdia. Spolu s Petrom Procházkom, ktorý je dnes veľvyslancom Slovenskej republiky v Austrálii, sme tvorili nerozlučnú trojicu. Mali sme akýsi permanentný debatný krúžok, bavili sme sa predovšetkým o sociológii a o všetkom, čo z toho vyplýva. Hoci Stano dodatočne tvrdil, že on to vedel od prvej chvíle, mne to došlo až v piatom ročníku. Došlo mi, že nechcem prísť o Stanovu prítomnosť ani v budúcnosti a tak sme sa vzali, pár mesiacov po promócii. Stano si dobre rozumel aj s mojím otcom, otec si s ním dokonca potykal, hneď v prvom ročníku a to uňho nebolo nič samozrejmé. Takže dnes mi je už úplne jasné, že sme si boli súdení. Prežili sme spolu dvadsaťpäť rokov v manželstve, poznali sme sa tridsať a ako hovorieval Stano, okrem toho, že to bol bohato naplnený čas a nesmierne zaujímavý život, máme spolu dcéru Evu, „najlepší produkt nášho života“. Eva si Stana omotala okolo prsta len čo prvý raz otvorila oči. V praxi to znamenalo, že ja som potom často musela byť tou prísnejšou, akokoľvek sa mi nechcelo. Niekto to robiť musel, veď aj o tom je deľba rodičovských povinností. Keď nechcela ísť spať, len Stankovi sa podarilo nenápadne ju vmanévrovať do postele, aj to za cenu toho, že jej musel robiť „klogáča“, teda hodiť sa na štyri, mladú dámu vysadiť na chrbát a nenápadne prekľučkovať bytom až do perín. Z rozprávok mala naša Eva najradšej tie vymyslené, lebo ona sa dokázala rozplakať kvôli každej zoťatej dračej hlave a už ako malá sa domáhala humánnejších riešení rozporov než boli tie, ktoré ponúkajú klasické rozprávky. „Všetky ženy na svete by sa mali volať Eva“, hovorieval Stano veľmi rád a ja som ochotná dať mu za pravdu, pretože z našej dcéry vyrástla mladá žena, ktorá je nesmierne náročná voči sebe. Tvorivosť mala odjakživa v sebe, od detského modelovania a vymýšľania prešla až k dizajnovaniu kabeliek, módnych doplnkov a keramike, ktoré má dnes, napriek tomu, že svojho času veľmi dobre dopadla na prijímačkách na VŠVU, ako hobby. Dnes sa venuje organizovaniu ďalšieho vzdelávania pre tvorivých ľudí a práci s deťmi v rámci projektu Všetci sú doma. Vždy, keď mala záujem, bola účastníčkou našich debát, voľne si vyberala knižky z našej domácej knižnice celkom prirodzene bohatej na sociologickú literatúru a po tom, čo si urobila doktorát zo sociálnej práce, pracuje v ÚĽUVe, kde organizuje tvorivé dielne a ďalšie vzdelávanie tvorcov. Som rada, že je plná života. Bola pre nás so Stanom stredom nášho vesmíru a teší ma, že túto energiu a emóciu dokáže odovzdávať aj ďalej. Stretol sa v nej vzácny mix vlastností, ktoré sa kedy vyskytli v našej rodine a ktorých výsledkom je to, že popri empatii a otvorenom srdci má aj zmysel pre racio, a Stanovu schopnosť konať a každý dobrý nápad premeniť na čin.
Spolu so Stanulom pribudli do našej rodiny svokrovci a celá ich rodina. Stanova sestra, to je skvelá žena. Aj jej manžel, takisto ich dve deti. A už máme v rodine jedno bábätko, malú Ninu. Všetci ju bozkávame na krk a ona trpí so zvrašteným noštekom. K tomu tiež Stankovi bratranci a sesternice, s tými sme chodievali na dovolenky. Vzťahy zostali, len niektorí z nich už chýbajú. No a ešte sa to rozšírilo o Evkinho Paľka a jeho rodičov. Keď nad tým tak uvažujem z odstupu, som presvedčená, že to, čo nás ako rodinu spája, je zmysel pre humor. Dokonca ešte aj Paľo, manžel mojej dcéry Evy, len čo pribudol do rodiny, zapadol. Keď nad tým tak uvažujem z odstupu, som presvedčená, že to, čo nás ako rodinu spája, je zmysel pre humor. Starkí boli srandisti, o mamine už som hovorila, Stano – asi to nebola náhoda, že som skončila práve vo vzťahu so Stanom. Nielen vtipy, ale aj irónia, sebairónia a sarkazmus sú nám vlastné.
Priatelia
Patrím k tým šťastlivcom, ktorí majú veľa priateľov. Ja mám dva babince. Jeden babinec je z čias vysokej školy. Je nás päť a okrem toho, že sa stretávame v pravidelných intervaloch v Bratislave, teraz sme začali aj s výjazdovými zasadaniami. Naposledy sme boli na Liptove. Toto stretávanie sa nám vydržalo už tridsať rokov. Rovnaká vlnová dĺžka, rovnaké názory na základné hodnoty života, morálky, usporiadanie spoločnosti. Slušnosť znamená rešpektovať dohodnuté zásady správania a hlavne neuplatňovať si svoje práva na úkor práv iného. Rovnako dôležitou hodnotou je pre nás rodina, rovnaké miesto v našom živote zaujíma práca. Práca, rodina a voľný čas – tri rovnako dôležité nohy stoličiek, na ktorých sedíme. Máme podobný vkus a nároky na divadlá, filmy, literatúru. Posúvame si knižky, čítame a potom to spolu rozoberáme. Druhý babinec vznikol tak, že sa moje cesty skrížili s ľuďmi z úplne iných prostredí. Bola som na Fullbrightovom štipendiu v US. Túto nadáciu na Slovensku vedie pani Norika Hložeková a odvtedy sa stretávame. Druhá členka tohto babinca je riaditeľkou NPOA (Nadácia pre podporu občianskych aktivít). Tretia robila na pomerne vysokej pozícii v banke, teraz je už na dôchodku, ale naďalej je aktívna. Stretávame sa a meníme svet, zatiaľ aspoň teoreticky.
Autority
Rozlišujem formálne a prirodzené autority. Je úžasné, keď je to tá istá osoba. Niekedy sa to podarí. Stelesnením takéhoto človeka pre mňa bol a je môj profesor na vysokej škole pán Alexander Hirner. Ďalšou takouto osobnosťou je dekan v Oxforde, pán Ralf Dahrendorf. Je ešte mnoho ľudí, ktorí mi prekrížili životnú a profesionálnu trasu a ktorých mám dôvod vážiť si. Títo dvaja však majú u mňa, popri mojich rodičoch a starých rodičoch, výsadné postavenie. Na absolútne prvom mieste však neohrozene ostáva moja skvelá mama.
Štvornohí priatelia
Aj keď to sem na prvý pohľad možno nepatrí, predsa len mi nedá nepriznať sa, že do okruhu mne blízkych bytostí patrí aj našich päť mačiek a pes Deny. A uz aj psik Oskar, ktoreho som si priniesla z utulku. Neopakovateľným spôsobom dotvárajú môj svet a nechcela by som sa dožiť dňa, v ktorom by ma po návrate domov nevítali hneď pri bránke nášho domu.
Celý svoj život chcel byť novinárom. Po ukončení štátneho gymnázia v Skalici v roku 1948 nastúpil v roku 1950 ako referent v právnom oddelením Pravdy, grafické a vydavateľské podniky. Ešte pred februárom 1948 vstúpil do KSČ pre jej sociálny program. Čoskoro však v tejto strane začal vnímať fašistické prvky a prvky totalitarizmu, čo bolo pre neho neprijateľné a tak v roku 1950 svoju stranícku legitimáciu spálil a následne nahlásil jej stratu. Toto, ako aj odmietnutie obnovy členstva v strane ho „kádrovo“ poznačilo na celý život.
V septembri 1951 v rámci akcie prechodu 77 500 administratívnych zamestnancov do priemyslu bol preradený do výroby ako ručný sadzač. Vzhľadom na ochrnutú ruku bol napokon zaradený ako robotník-korektor. Od roku 1963 pracoval ako redaktor celostaveniskového časopisu na výstavbe VSŽ v Košiciach. Za kritické články a najmä za podanie na kontrolnú a revíznu komisiu pri ÚV KSS v decembri 1964, v ktorom poukazoval na straty pri výstavbe, na prospechárstvo, nízku disciplínu, kamuflovanie plnenia úloh, prestoje, nespravodlivé ohodnotenie ľudí, odtrhnutosť vedenia od reality atď. bol okamžite prepustený z dôvodov „politickej nespoľahlivosti, protisocialistickej a protištátnej činnosti“. V rozsiahlej analýze, ktorú poslal Vasiľovi Biľakovi, okrem iného napísal: „Ako je možné, že pri nadstopercentnom plnení finančného plánu – teda prémie pre hospodárskych pracovníkov sú zabezpečené – množstvo termínov stavebnej pripravenosti mešká? Na stavbe sa stal zákonom šturm, hasenie horákov. Je za tým skutočne neschopnosť, ktorá nevie zabezpečiť plynulosť výstavby bez výkyvov, alebo je plynulosť nebezpečná? V mútnej vode sa vraj lepšie loví. Takto totiž možno odôvodniť nízku kvalitu, zvýšené náklady a všetky ďalšie z toho plynúce bolesti. No niekedy sa človek nemôže ubrániť dojmu, že ide skôr o rafinovanú schopnosť zneužívať smernice, papiere, paragrafy, využívať neschopnosť, brzdiť, robiť nejasnosti a kryť sa za ne. Niektoré prípady pripomínajú situáciu, keď v čase zberu zemiakov ich nedostať na trhu.“ Za tieto i podobné slová bol vyšetrovaný, bolo na neho tiež udanie na ŠtB, a to za urážku hlavy štátu, za nabádanie členov KSČ na vracanie straníckych legitimácií a za organizovanie protištátnej činnosti. Na záver vyšetrovania mu predseda ÚV KSS Viliam Šalgovič namiesto novinárskeho pera odporučil krompáč.
V roku 1968 sformuloval pre Stranu slobody východiská Programového vyhlásenia. V dokumente s názvom „S plnou zodpovednosťou a otvorenosťou“ napríklad uvádza: „Pri federatívnom usporiadaní dvoch štátotvorných národov a demokratickom riešení otázok národností program obsahuje v prvom rade princíp rovnoprávnosti politických strán.“
Od februára 1969 do roku 1970 pracoval ako technický redaktor v redakcii Bojovník. V rokoch normalizácie sa Strana slobody na stránkach svojich novín od uvedeného dokumentu a ich autorov dištancovala a následne bol nútený zo svojho zamestnania odísť. Prácu si našiel opäť ako robotník-korektor v tlačiarni Svornosť.
Po roku 1989 až do dôchodku pracoval v redakcii Verejnosť. V liste Fedorovi Gálovi v roku 1990 napríklad píše: „Politická aktivita človeka má zákonite sínusoidný priebeh: od aktivity (vypätie, eufória, konštruktivita), cez pasivitu (z únavy a premiery súkromných starostí obyčajného človeka) až k negativite (nedočkavosť, nespokojnosť z pomalosti zmien pri neuvedomovaní si príčin a rozsahu všeobecnej krízy), ktorá je živnou pôdou deštruktivizmu. Je to zákonité aj v štátoch demokracie, no v štátoch po povalení totalitárneho systému to platí znásobene. S traumou z demokracie sme rátať museli, len jej podobu sme možno očakávali inú. V súčasných dňoch sa nachádzame pod osou sínusoidy: nespokojnosť prerástla do kritiky vládnej koalície, koncentrovane VPN. V tejto atmosfére sa mimoriadne darí deštruktivistickej politike s vyvolávaním vášní (komunisti a SNS). Pluralita názorov a postojov v súčasnej politickej realite sa zmenila na kakofóniu často demagogických hlasov. Preto sú nutné kroky praktickej politiky pri hľadaní riešení východísk z marazmu.“
Slovenský syndikát novinárov 21. septembra 1990 oznamuje pánovi Karafiátovi: „S úprimným potešením Vám oznamujeme, že Vám rehabilitačná komisia Slovenského syndikátu novinárov popri profesionálnej rehabilitácii prinavrátila členstvo odo dňa Vášho pôvodného prijatia do Československého zväzu novinárov, teraz už v Slovenskom syndikáte novinárov. V prílohe Vám posielam novinársky preukaz. Vítame Vás, vážený pán Karafiát, opäť v našej novinárskej organizácii a želám Vám veľa invencie, zdravia a pohody.“
Najpresnejšie svoje pocity vyjadril sám v liste zo dňa 28. septembra 1991 kompetentným orgánom vo veci mimosúdnych rehabilitácií:
„Bol som iba vyšetrovaný, nie súdený – no odsúdený i so svojou rodinou živoriť v sem-tam príležitostných zamestnaniach ako brigádnik, kde nebolo treba súhlasu kádrováka. Tieto skutočnosti majú dopad na môj dôchodok z hľadiska odpracovaných rokov.
Novinársky som bol rehabilitovaný Slovenským syndikátom novinárov. Je ale proti logike, proti etike i proti spravodlivosti, keď tí, čo štát a spoločnosť priviedli do totálnej krízy, si užívajú bez postihu, kým borba proti tupému, zločinnému bašovaniu s materiálnymi i duchovnými hodnotami národa, borba riskantná a bolestivá svojimi dôsledkami, mala by byť postihovaná trojnásobne: perzekvovaním, vyšetrovaniami zničeným zdravím a stratou zárobku počas rokov bez zamestnania, a negatívnym dopadom na starobný dôchodok.
Celá záležitosť je mi proti srsti – už aj vzhľadom na to, kto ich robí. No nejde iba o moju osobu, ale aj o tisíce, státisíce podobne postihnutých (mnohých už mŕtvych) ľudí po utrpení neschopných odpúšťať, na druhej strane však si vedomých, že demokratický štát musí stáť na pevných právnych i morálnych základoch. To sa týka aj spravodlivosti pri naprávaní krívd pre tých, čo boli nespravodlivo postihnutí. Keď už nemohli a nesmeli dôstojne žiť a pracovať podľa svojich schopností, nech môžu dôstojne a slušne aspoň dožiť.“
Pred pár dňami som Rudka presviedčala, že by už nemal jazdiť na bicykli. A keďže ho poznám, pre istotu som mu odmontovala ventil.
Na stole pri počítači mu ležia mnou nadiktované pokyny: klikni na..., uložiť, ukončiť, vypnúť, atď. Ako 82-ročný si kúpil počítač a žiadal ma, aby som ho pracovať s ním naučila cez telefón. Po desiatich minútach, keď nám to akosi nešlo, som sa spýtala, čo má napísané na obrazovke, povedal mi, že Apple. Samozrejme, že nám to nemohlo fungovať, ale Rudo skonštatoval, že nechápe, ako môžem prednášať na vysokej škole, keď ho nedokážem za desať minút naučiť pracovať s počítačom.
Zanechal si mi na stole tisícky poznámok a rozčítané knižky, ako napríklad „Ježiš a dejiny“, „Státověda a teorie politiky“, „Sociologie skupinového řízení“, knihu Jacquesa Rupnika „Dějiny Komunistické strany Československa“, knihu Ferdinanda Peroutku „O věcech obecných“, „Dějiny filozofie“ od Emanuela Rádla, či knižku Maurice Meaterlinka „Smrť“. O tej poslednej sme sa zhovárali. Povedal si mi: „Nie, neboj sa, to nie je o smrti, ale o živote.“ A čítal si mi: „Je veľmi možné, že naše dnešné najvyššie túžby sa stanú zákonom nášho budúceho rastu. Je veľmi možné, že naše najlepšie myšlienky nás privítajú na druhom brehu a že akosť našej inteligencie určuje kvalitu nekonečna, ktoré sa bude kryštalizovať okolo nej. ... a nekonečno nie je ničím, ak nie je blaženosťou.“
V roku 1965 si napísal: „Život plný omylov je najúžasnejšia vec. Každý čestný omyl je krokom – do neznáma. V ktorom môže byť aj PRAVDA.“
Rudko,
s úctou a láskou
Iveta
spolu s Rudkom a Evkou
Rodina
Svojim rodičom som sa narodila po veľkej tragédii. Môj starší brat zomrel v inkubátore a mamu to hrozne poznačilo. Trvalo dlhých šesť rokov, kým som vôbec prišla na svet a opäť predčasne. Mama tentoraz inkubátor odmietla, takže ja som bola dieťa, ktoré prvých päť mesiacov nosili na chrbte alebo spredu, na prsiach, vo zvislej polohe, aby som vôbec vedela dýchať a mala som hneď tri ťažké zápaly pľúc. No, piplali ma. Napriek tomu, nekonalo sa žiadne rozmaznávanie. Bývali sme v centre Bratislavy na Nedbalovej ulici, v malom dvojizbovom bytíku.
Rodičia
Otec bol dennodenne dlho v práci. Bol zamestnaný v Košiciach a nie v Bratislave. Navyše, po sedemdesiatom roku, to som mala dvanásť rokov, nemal šancu pracovať vôbec. V šesťdesiatych rokoch sa pokúšal robiť novinára a potom sek. Má nepohyblivú ľavú ruku, robotnícka profesia neprichádzala do úvahy. Až neskôr sa mu podarilo zamestnať sa ako jazykovému korektorovi v tlačiarňach. Často hovorieval, že mu je záhadou, ako mamina dokázala vyjsť s tými nemnohými peniažkami, čo sme doma mali.
Veľmi skoro som vedela napríklad šiť. To ma naučila mama. Mamou som vlastne mala začať. Mamu človek miluje tak prirodzene, že si to niekedy ani celkom dobre neuvedomuje. Moja mamina bola nesmierne dobrý človek. Ale jej prirodzená autorita to nikomu nedovolila zneužívať. A pritom - ona sa vždy snažila každému pomôcť a byť ústretová. Aj keby to bolo z posledných poslednučkých síl. Nikdy ľudí neodmietala, takže to si potom dobre rozmyslíte, či ju o niečo poprosíte. Dobre to robila, mamina jedna! Vždy usmievavá, nikdy na mňa nekričala, a už vonkoncom nepoužívala inú silu. Trestala ma spôsobom sebe vlastným - prestala sa so mnou zhovárať. Dokázala sa so mnou nezhovárať dovtedy, pokým mi v tom mojom detskom mozgu nedošlo, že treba povedať to zázračné: mamuli, prepáč. Dnes už viem, koľko ju to muselo stáť úsilia, ale ona to vydržala. Čo máme s mamou úplne rovnaké je, že sme sa spolu vedeli náramne smiať. Ten zvonivý, zničujúci smiech mám po mame. Máme ešte jednu spoločnú črtu. Strašne dlho mi trvá, kým sa na niekoho skutočne nahnevám. Nereagujem, hľadám dlho ospravedlnenie, že to bol nejaký chvíľkový lapsus, ale keď sa potom nahnevám, tak je to vážne. Veľmi vážne. Takže suma sumárum – materiálne žiaden luxus versus emočný blahobyt.
Starí rodičia
Starká z maminej strany trvala na tom, že musím vedieť necovať – pliesť základ, na ktorý sa potom vyšíva. Okrem toho štrikovať, háčkovať, také tie štandardné dievčenské práce. Dlho sme doma kúrili v malých kachliach, hovorili sme im „petrovky“. Elektrické akumulačky sme mali až keď som bola na gymnáziu. Stareček robil na železnici a vždy, keď prišiel domov z práce, v batohu priniesol drevo do pece. Niekedy priniesol uhlie. Starí rodičia nám vôbec dosť vypomáhali. Každé prázdniny, až po gymnázium, som prežívala v Borskom Svätom Jure. To nemalo chybu. Starkí mali klasický dvor s humnom. Sliepky, kohút, kozy, prasa a zajace. Kohút bol horší ako vrah a kto sa mu otočil chrbtom, tomu bol vážne nebezpečný. Otcova mama bývala na skok od Borského Jura , v Kútoch. Bolo to len cez rieku Myjavu, a dalo sa tam kúpať. A na Tomkoch bolo jazero. Tie prázdniny som milovala. Do rodiny patrili aj všetci súrodenci našich rodičov. Otec má brata v Kútoch, sestru a mamina mala tiež brata. Tak som mala dokopy deväť bratrancov a sesterníc, ktorí sa zvykli navštevovať. Celá rozvetvená rodina sa stretávala úplne pravidelne, pri narodeninách a hodoch skoro povinne, ale aj pri mnohých iných príležitostiach a keď príležitosti neboli, tak sme si ich radi vytvorili.
Moja rodina
So Stanom sme sa zoznámili na vysokej škole. Na zápis prišiel ako jediný z nás v obleku, v najlepšom obleku v okrese Lučenec, ako sám rád hovorieval. Ale nielen preto som si ho nemohla nevšimnúť. Ten oblek úplne vystihoval Stankov prístup k celému štúdiu. Veľmi si vážil, že môže študovať, lebo v kádrových materiáloch zo strednej školy mal poznámku – neprijať na žiadnu vysokú školu na území ČSSR. Po maturite sa teda zamestnal v Hriňovej a rok manuálne pracoval. Získal aj výučný list v odbore vŕtač kovov a to mu potom ostalo ako pracovná metóda po celý život. Ibaže vŕtal do ľudí. Zužitkoval to predovšetkým vo svojej hlavnej profesii, zjednodušene sa dá povedať, že bol humoristom, lenže v praxi to znamenalo, že bol autorom, redaktorom, moderátorom a často aj režisérom. K humoru sa dostal cez aforizmy a tie sa mu začali samé rojiť v hlave už počas vojenskej základnej služby. Potom prišlo prvé uverejnenie v časopise Roháč, neskôr v Slovenskom rozhlase, kde sa pracovne stretol s Ferom Guldanom, Eňou Vacvalovou, Oliverom Andrášim, neskôr s Jarom Filipom a s nimi a s ďalšími vytvorili také skvelé programy a relácie ako boli Humorikon, Apropó, Záložňa. Pribudla televízia a rozhlasové formáty dostali aj obrazovú podobu a napriek tomu, že Stano sa pred kamerou udomácňoval len postupne, jeho Radič počasia, či pôsobenie v relácii Sedem s.r.o. bolo radostným zadosťučinením preňho i pre divákov. Aj keď Stano prešiel postupne všetkými televíziami, ktoré po roku osemdesiatdeväť na Slovensku pôsobili a spravidla sa vyskytoval tam, kde sa dal vybadať nejaký jasne formulovaný postoj voči absurditám doby a citlivosť voči zmenám politickej klímy ako napríklad svojho času v Rádiu Twist, predsa len bol predovšetkým rozhlasákom, o čom svedčí aj to, že nakoniec zakotvil v Rádiu Expres. V tejto súvislosti mi napadá, že na Stanovi mi veľmi imponovala jeho schopnosť konať. Nepoddať sa za žiadnych okolností. Keď v období mečiarizmu dostal stop v Slovenskej televízii, dali sa s Milanom Markovičom dokopy a temer tri roky úspešne prevádzkovali kočovné divadlo. Okrem toho, že hrali veci, ktoré intenzívne komunikovali s divákmi cez vtedy živé témy, bolo potrebné dodržiavať ešte jednu zásadu – scéna sa musela zmestiť do osobného auta.
Ale ak by som sa mala vrátiť k tomu, ako sme sa zoznámili, musím zdôrazniť, že sme si výborne rozumeli počas celého štúdia. Spolu s Petrom Procházkom, ktorý je dnes veľvyslancom Slovenskej republiky v Austrálii, sme tvorili nerozlučnú trojicu. Mali sme akýsi permanentný debatný krúžok, bavili sme sa predovšetkým o sociológii a o všetkom, čo z toho vyplýva. Hoci Stano dodatočne tvrdil, že on to vedel od prvej chvíle, mne to došlo až v piatom ročníku. Došlo mi, že nechcem prísť o Stanovu prítomnosť ani v budúcnosti a tak sme sa vzali, pár mesiacov po promócii. Stano si dobre rozumel aj s mojím otcom, otec si s ním dokonca potykal, hneď v prvom ročníku a to uňho nebolo nič samozrejmé. Takže dnes mi je už úplne jasné, že sme si boli súdení. Prežili sme spolu dvadsaťpäť rokov v manželstve, poznali sme sa tridsať a ako hovorieval Stano, okrem toho, že to bol bohato naplnený čas a nesmierne zaujímavý život, máme spolu dcéru Evu, „najlepší produkt nášho života“. Eva si Stana omotala okolo prsta len čo prvý raz otvorila oči. V praxi to znamenalo, že ja som potom často musela byť tou prísnejšou, akokoľvek sa mi nechcelo. Niekto to robiť musel, veď aj o tom je deľba rodičovských povinností. Keď nechcela ísť spať, len Stankovi sa podarilo nenápadne ju vmanévrovať do postele, aj to za cenu toho, že jej musel robiť „klogáča“, teda hodiť sa na štyri, mladú dámu vysadiť na chrbát a nenápadne prekľučkovať bytom až do perín. Z rozprávok mala naša Eva najradšej tie vymyslené, lebo ona sa dokázala rozplakať kvôli každej zoťatej dračej hlave a už ako malá sa domáhala humánnejších riešení rozporov než boli tie, ktoré ponúkajú klasické rozprávky. „Všetky ženy na svete by sa mali volať Eva“, hovorieval Stano veľmi rád a ja som ochotná dať mu za pravdu, pretože z našej dcéry vyrástla mladá žena, ktorá je nesmierne náročná voči sebe. Tvorivosť mala odjakživa v sebe, od detského modelovania a vymýšľania prešla až k dizajnovaniu kabeliek, módnych doplnkov a keramike, ktoré má dnes, napriek tomu, že svojho času veľmi dobre dopadla na prijímačkách na VŠVU, ako hobby. Dnes sa venuje organizovaniu ďalšieho vzdelávania pre tvorivých ľudí a práci s deťmi v rámci projektu Všetci sú doma. Vždy, keď mala záujem, bola účastníčkou našich debát, voľne si vyberala knižky z našej domácej knižnice celkom prirodzene bohatej na sociologickú literatúru a po tom, čo si urobila doktorát zo sociálnej práce, pracuje v ÚĽUVe, kde organizuje tvorivé dielne a ďalšie vzdelávanie tvorcov. Som rada, že je plná života. Bola pre nás so Stanom stredom nášho vesmíru a teší ma, že túto energiu a emóciu dokáže odovzdávať aj ďalej. Stretol sa v nej vzácny mix vlastností, ktoré sa kedy vyskytli v našej rodine a ktorých výsledkom je to, že popri empatii a otvorenom srdci má aj zmysel pre racio, a Stanovu schopnosť konať a každý dobrý nápad premeniť na čin.
Spolu so Stanulom pribudli do našej rodiny svokrovci a celá ich rodina. Stanova sestra, to je skvelá žena. Aj jej manžel, takisto ich dve deti. A už máme v rodine jedno bábätko, malú Ninu. Všetci ju bozkávame na krk a ona trpí so zvrašteným noštekom. K tomu tiež Stankovi bratranci a sesternice, s tými sme chodievali na dovolenky. Vzťahy zostali, len niektorí z nich už chýbajú. No a ešte sa to rozšírilo o Evkinho Paľka a jeho rodičov. Keď nad tým tak uvažujem z odstupu, som presvedčená, že to, čo nás ako rodinu spája, je zmysel pre humor. Dokonca ešte aj Paľo, manžel mojej dcéry Evy, len čo pribudol do rodiny, zapadol. Keď nad tým tak uvažujem z odstupu, som presvedčená, že to, čo nás ako rodinu spája, je zmysel pre humor. Starkí boli srandisti, o mamine už som hovorila, Stano – asi to nebola náhoda, že som skončila práve vo vzťahu so Stanom. Nielen vtipy, ale aj irónia, sebairónia a sarkazmus sú nám vlastné.
Priatelia
Patrím k tým šťastlivcom, ktorí majú veľa priateľov. Ja mám dva babince. Jeden babinec je z čias vysokej školy. Je nás päť a okrem toho, že sa stretávame v pravidelných intervaloch v Bratislave, teraz sme začali aj s výjazdovými zasadaniami. Naposledy sme boli na Liptove. Toto stretávanie sa nám vydržalo už tridsať rokov. Rovnaká vlnová dĺžka, rovnaké názory na základné hodnoty života, morálky, usporiadanie spoločnosti. Slušnosť znamená rešpektovať dohodnuté zásady správania a hlavne neuplatňovať si svoje práva na úkor práv iného. Rovnako dôležitou hodnotou je pre nás rodina, rovnaké miesto v našom živote zaujíma práca. Práca, rodina a voľný čas – tri rovnako dôležité nohy stoličiek, na ktorých sedíme. Máme podobný vkus a nároky na divadlá, filmy, literatúru. Posúvame si knižky, čítame a potom to spolu rozoberáme. Druhý babinec vznikol tak, že sa moje cesty skrížili s ľuďmi z úplne iných prostredí. Bola som na Fullbrightovom štipendiu v US. Túto nadáciu na Slovensku vedie pani Norika Hložeková a odvtedy sa stretávame. Druhá členka tohto babinca je riaditeľkou NPOA (Nadácia pre podporu občianskych aktivít). Tretia robila na pomerne vysokej pozícii v banke, teraz je už na dôchodku, ale naďalej je aktívna. Stretávame sa a meníme svet, zatiaľ aspoň teoreticky.
Autority
Rozlišujem formálne a prirodzené autority. Je úžasné, keď je to tá istá osoba. Niekedy sa to podarí. Stelesnením takéhoto človeka pre mňa bol a je môj profesor na vysokej škole pán Alexander Hirner. Ďalšou takouto osobnosťou je dekan v Oxforde, pán Ralf Dahrendorf. Je ešte mnoho ľudí, ktorí mi prekrížili životnú a profesionálnu trasu a ktorých mám dôvod vážiť si. Títo dvaja však majú u mňa, popri mojich rodičoch a starých rodičoch, výsadné postavenie. Na absolútne prvom mieste však neohrozene ostáva moja skvelá mama.
Štvornohí priatelia
Aj keď to sem na prvý pohľad možno nepatrí, predsa len mi nedá nepriznať sa, že do okruhu mne blízkych bytostí patrí aj našich päť mačiek a pes Deny. A uz aj psik Oskar, ktoreho som si priniesla z utulku. Neopakovateľným spôsobom dotvárajú môj svet a nechcela by som sa dožiť dňa, v ktorom by ma po návrate domov nevítali hneď pri bránke nášho domu.
Celý svoj život chcel byť novinárom. Po ukončení štátneho gymnázia v Skalici v roku 1948 nastúpil v roku 1950 ako referent v právnom oddelením Pravdy, grafické a vydavateľské podniky. Ešte pred februárom 1948 vstúpil do KSČ pre jej sociálny program. Čoskoro však v tejto strane začal vnímať fašistické prvky a prvky totalitarizmu, čo bolo pre neho neprijateľné a tak v roku 1950 svoju stranícku legitimáciu spálil a následne nahlásil jej stratu. Toto, ako aj odmietnutie obnovy členstva v strane ho „kádrovo“ poznačilo na celý život.
V septembri 1951 v rámci akcie prechodu 77 500 administratívnych zamestnancov do priemyslu bol preradený do výroby ako ručný sadzač. Vzhľadom na ochrnutú ruku bol napokon zaradený ako robotník-korektor. Od roku 1963 pracoval ako redaktor celostaveniskového časopisu na výstavbe VSŽ v Košiciach. Za kritické články a najmä za podanie na kontrolnú a revíznu komisiu pri ÚV KSS v decembri 1964, v ktorom poukazoval na straty pri výstavbe, na prospechárstvo, nízku disciplínu, kamuflovanie plnenia úloh, prestoje, nespravodlivé ohodnotenie ľudí, odtrhnutosť vedenia od reality atď. bol okamžite prepustený z dôvodov „politickej nespoľahlivosti, protisocialistickej a protištátnej činnosti“. V rozsiahlej analýze, ktorú poslal Vasiľovi Biľakovi, okrem iného napísal: „Ako je možné, že pri nadstopercentnom plnení finančného plánu – teda prémie pre hospodárskych pracovníkov sú zabezpečené – množstvo termínov stavebnej pripravenosti mešká? Na stavbe sa stal zákonom šturm, hasenie horákov. Je za tým skutočne neschopnosť, ktorá nevie zabezpečiť plynulosť výstavby bez výkyvov, alebo je plynulosť nebezpečná? V mútnej vode sa vraj lepšie loví. Takto totiž možno odôvodniť nízku kvalitu, zvýšené náklady a všetky ďalšie z toho plynúce bolesti. No niekedy sa človek nemôže ubrániť dojmu, že ide skôr o rafinovanú schopnosť zneužívať smernice, papiere, paragrafy, využívať neschopnosť, brzdiť, robiť nejasnosti a kryť sa za ne. Niektoré prípady pripomínajú situáciu, keď v čase zberu zemiakov ich nedostať na trhu.“ Za tieto i podobné slová bol vyšetrovaný, bolo na neho tiež udanie na ŠtB, a to za urážku hlavy štátu, za nabádanie členov KSČ na vracanie straníckych legitimácií a za organizovanie protištátnej činnosti. Na záver vyšetrovania mu predseda ÚV KSS Viliam Šalgovič namiesto novinárskeho pera odporučil krompáč.
V roku 1968 sformuloval pre Stranu slobody východiská Programového vyhlásenia. V dokumente s názvom „S plnou zodpovednosťou a otvorenosťou“ napríklad uvádza: „Pri federatívnom usporiadaní dvoch štátotvorných národov a demokratickom riešení otázok národností program obsahuje v prvom rade princíp rovnoprávnosti politických strán.“
Od februára 1969 do roku 1970 pracoval ako technický redaktor v redakcii Bojovník. V rokoch normalizácie sa Strana slobody na stránkach svojich novín od uvedeného dokumentu a ich autorov dištancovala a následne bol nútený zo svojho zamestnania odísť. Prácu si našiel opäť ako robotník-korektor v tlačiarni Svornosť.
Po roku 1989 až do dôchodku pracoval v redakcii Verejnosť. V liste Fedorovi Gálovi v roku 1990 napríklad píše: „Politická aktivita človeka má zákonite sínusoidný priebeh: od aktivity (vypätie, eufória, konštruktivita), cez pasivitu (z únavy a premiery súkromných starostí obyčajného človeka) až k negativite (nedočkavosť, nespokojnosť z pomalosti zmien pri neuvedomovaní si príčin a rozsahu všeobecnej krízy), ktorá je živnou pôdou deštruktivizmu. Je to zákonité aj v štátoch demokracie, no v štátoch po povalení totalitárneho systému to platí znásobene. S traumou z demokracie sme rátať museli, len jej podobu sme možno očakávali inú. V súčasných dňoch sa nachádzame pod osou sínusoidy: nespokojnosť prerástla do kritiky vládnej koalície, koncentrovane VPN. V tejto atmosfére sa mimoriadne darí deštruktivistickej politike s vyvolávaním vášní (komunisti a SNS). Pluralita názorov a postojov v súčasnej politickej realite sa zmenila na kakofóniu často demagogických hlasov. Preto sú nutné kroky praktickej politiky pri hľadaní riešení východísk z marazmu.“
Slovenský syndikát novinárov 21. septembra 1990 oznamuje pánovi Karafiátovi: „S úprimným potešením Vám oznamujeme, že Vám rehabilitačná komisia Slovenského syndikátu novinárov popri profesionálnej rehabilitácii prinavrátila členstvo odo dňa Vášho pôvodného prijatia do Československého zväzu novinárov, teraz už v Slovenskom syndikáte novinárov. V prílohe Vám posielam novinársky preukaz. Vítame Vás, vážený pán Karafiát, opäť v našej novinárskej organizácii a želám Vám veľa invencie, zdravia a pohody.“
Najpresnejšie svoje pocity vyjadril sám v liste zo dňa 28. septembra 1991 kompetentným orgánom vo veci mimosúdnych rehabilitácií:
„Bol som iba vyšetrovaný, nie súdený – no odsúdený i so svojou rodinou živoriť v sem-tam príležitostných zamestnaniach ako brigádnik, kde nebolo treba súhlasu kádrováka. Tieto skutočnosti majú dopad na môj dôchodok z hľadiska odpracovaných rokov.
Novinársky som bol rehabilitovaný Slovenským syndikátom novinárov. Je ale proti logike, proti etike i proti spravodlivosti, keď tí, čo štát a spoločnosť priviedli do totálnej krízy, si užívajú bez postihu, kým borba proti tupému, zločinnému bašovaniu s materiálnymi i duchovnými hodnotami národa, borba riskantná a bolestivá svojimi dôsledkami, mala by byť postihovaná trojnásobne: perzekvovaním, vyšetrovaniami zničeným zdravím a stratou zárobku počas rokov bez zamestnania, a negatívnym dopadom na starobný dôchodok.
Celá záležitosť je mi proti srsti – už aj vzhľadom na to, kto ich robí. No nejde iba o moju osobu, ale aj o tisíce, státisíce podobne postihnutých (mnohých už mŕtvych) ľudí po utrpení neschopných odpúšťať, na druhej strane však si vedomých, že demokratický štát musí stáť na pevných právnych i morálnych základoch. To sa týka aj spravodlivosti pri naprávaní krívd pre tých, čo boli nespravodlivo postihnutí. Keď už nemohli a nesmeli dôstojne žiť a pracovať podľa svojich schopností, nech môžu dôstojne a slušne aspoň dožiť.“
Pred pár dňami som Rudka presviedčala, že by už nemal jazdiť na bicykli. A keďže ho poznám, pre istotu som mu odmontovala ventil.
Na stole pri počítači mu ležia mnou nadiktované pokyny: klikni na..., uložiť, ukončiť, vypnúť, atď. Ako 82-ročný si kúpil počítač a žiadal ma, aby som ho pracovať s ním naučila cez telefón. Po desiatich minútach, keď nám to akosi nešlo, som sa spýtala, čo má napísané na obrazovke, povedal mi, že Apple. Samozrejme, že nám to nemohlo fungovať, ale Rudo skonštatoval, že nechápe, ako môžem prednášať na vysokej škole, keď ho nedokážem za desať minút naučiť pracovať s počítačom.
Zanechal si mi na stole tisícky poznámok a rozčítané knižky, ako napríklad „Ježiš a dejiny“, „Státověda a teorie politiky“, „Sociologie skupinového řízení“, knihu Jacquesa Rupnika „Dějiny Komunistické strany Československa“, knihu Ferdinanda Peroutku „O věcech obecných“, „Dějiny filozofie“ od Emanuela Rádla, či knižku Maurice Meaterlinka „Smrť“. O tej poslednej sme sa zhovárali. Povedal si mi: „Nie, neboj sa, to nie je o smrti, ale o živote.“ A čítal si mi: „Je veľmi možné, že naše dnešné najvyššie túžby sa stanú zákonom nášho budúceho rastu. Je veľmi možné, že naše najlepšie myšlienky nás privítajú na druhom brehu a že akosť našej inteligencie určuje kvalitu nekonečna, ktoré sa bude kryštalizovať okolo nej. ... a nekonečno nie je ničím, ak nie je blaženosťou.“
V roku 1965 si napísal: „Život plný omylov je najúžasnejšia vec. Každý čestný omyl je krokom – do neznáma. V ktorom môže byť aj PRAVDA.“
Rudko,
s úctou a láskou
Iveta
spolu s Rudkom a Evkou
