Užitočné odkazy
Prepis audiozáznamu príhovoru pri príležitosti 16. výročia Dňa prijatia Deklarácie o zvrchovanosti SR
Robert Fico, predseda vlády
Pani starostka, drahé Slovenky, drahí Slováci, možno ste smutní, že prší, ale ja som veľmi rád, pretože sme si posledné dva alebo tri týždne pri rôznych príležitostiach užili obrovské teplá a dusno a preto – práve som o tom hovoril teraz s podpredsedom vlády Kaliňákom – si to tu doslova užívame. Takže tešme sa z toho, že nám prší a verím, že zvládneme aj zapálenie slávnostnej vatry. Som spokojný a hrdý, že som tu s vami na južnom Slovensku, ktoré je nedeliteľnou súčasťou Slovenskej republiky. Uvedomujem si aký význam má v moderných slovenských dejinách prijatie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky, lebo otvorilo cestu k našej nezávislosti. Tradíciu zapaľovania vatier zvrchovanosti začal Kongres slovenskej inteligencie 17. júla 1992 na strede Európy v Kremnických baniach. Oceňujem aj po šestnástich rokoch, že slovenská humanitná aj technická inteligencia stála na čele pohybu Slovákov k nezávislosti a naozaj vyslovujem za toto veľkú vďaku a uznanie. Ak sa odtiaľto z juhu Slovenska pôjdete pozrieť na stredné Slovensko, nezabudnite svoje deti a najmä vnukov a vnučky zaviesť na miesto, na ktorom stojí obrovský žulový balvan a na ňom sú vyryté dva dátumy – 17. júl 1992 – deň prijatia Deklarácie o zvrchovanosti a 1. september 1992 – deň prijatia prvej slobodnej Ústavy Slovenskej republiky. Je veľmi pre mňa potešením, že som mohol byť ako poslanec Národnej rady v tom čase pri obidvoch významných aktoch. Úcta k pamätným miestam a k rozhodujúcim historickým udalostiam a osobnostiam patrí do výbavy každého moderného európskeho národa, lebo iba to je cesta k budovaniu trvalej pamäte národa. Lebo každá ľahostajnosť samých voči sebe, aj voči vlastným dejinám a osobnostiam, sa voči národu vypomstí. Robíme iba to, čo je zvyklosťou v každom demokratickom a slobodnom štáte Európy aj v zámorí - vedome a cieľavedome pestujeme zdravý historizmus slovenského národa ako súčasť štátnej politiky. Veľmi si však dávame pozor, aby sme sa neopájali sami sebou a aby sme pestovali falošnú mytológiu a aby sme legendarizovali vlastné dejiny. Aj vy, Bánovčania, vážení priatelia, máte rodáka – muža skutkov, ktorý v čase, keď v Európe už pochodoval hnedý mor fašizmu, urobil rozhodný krok proti tomu, aby tento mor išiel ďalej. Volal sa Jozef Hrala a odišiel ako letec bojovať do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Možno je takých slovenských dedín a mestečiek štyridsať, kde sa narodili takíto slovenskí piloti, ktorí v letkách Royal Airforce oslobodzovali Veľkú Britániu – dobre počujete – oslobodzovali, lebo museli riskovať život a prejsť aj cez susedné krajiny, ktorých režimy už vtedy kolaborovali s Hitlerom, kým sa dostali na ostrovy, aby mohli bojovať v slávnej Battle of Britain. Nechýbal medzi nimi aj Jozef Hrala. Práve váš rodák by si za svoje skutky zaslúžil buď bustu z kameňa, alebo možno nejaký malý pomník. A rozhodne by si aj v Nových Zámkoch zaslúžil pomenovanie daktorej novej ulice. V roku 2004 sme v Galante odhalili pamätnú tabuľu aj francúzskemu partizánovi Michelovi de Roncierovi, ktorý bojoval v Slovenskom národnom povstaní. Aj takto sa hrdinovia navždy zapisujú do dejín národa. Iste to bol aj letec, seržant britských kráľovských leteckých síl Jozef Hrala, ktorý pomáhal budovať Slovákom lásku k vlasti a odvahu k vlastnej zvrchovanosti. To bol základ odvahy, aby Slovenská národná rada 17. júla 1992 prejavila vôľu, aby si Slováci svoje veci verejné spravovali sami. A ešte posledné slovo o tradícii vatier. V roku 1845 na slovensko-moravskom pohraničí na Javorine, kde sa dnes stretávajú bratsky slovenský a český národ, zapálili vďační vlastenci prvé vatry na počesť toho, že sa Ľudovítovi Štúrovi podarilo 1. augusta 1845 vydať prvé číslo Slovenských národných novín. Noviny vtedy slovenskí a moravskí ľudia vítali zapaľovaním ohňov na horách. Žiaľ, my žijeme dnes v inej realite, kde je pre tzv. mienkotvorcov všetko slovenské dosť dobré iba na to, aby ho znevažovali. Pôsobia síce na Slovensku, ale žijú podľa zvláštnej logiky. Uverili, že čo je dovolené každému demokratickému štátu v Európe, čo sa v každom európskom štáte považuje za prirodzenú súčasť výchovy k vzťahu k vlasti, to možno beztrestne upierať práve slovenskému národu. Pätnásť rokov si demokraticky výberom v slobodných voľbách spravujeme Slovenskú republiku, preto sa nedáme vyrušovať komickými don quixotmi a budeme systematicky pestovať v občanoch Slovenskej republiky vlastenectvo a hrdosť na našu drahú vlasť, na Slovenskú republiku. Ďakujem pekne.
Prehrať audio
Pani starostka, drahé Slovenky, drahí Slováci, možno ste smutní, že prší, ale ja som veľmi rád, pretože sme si posledné dva alebo tri týždne pri rôznych príležitostiach užili obrovské teplá a dusno a preto – práve som o tom hovoril teraz s podpredsedom vlády Kaliňákom – si to tu doslova užívame. Takže tešme sa z toho, že nám prší a verím, že zvládneme aj zapálenie slávnostnej vatry. Som spokojný a hrdý, že som tu s vami na južnom Slovensku, ktoré je nedeliteľnou súčasťou Slovenskej republiky. Uvedomujem si aký význam má v moderných slovenských dejinách prijatie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky, lebo otvorilo cestu k našej nezávislosti. Tradíciu zapaľovania vatier zvrchovanosti začal Kongres slovenskej inteligencie 17. júla 1992 na strede Európy v Kremnických baniach. Oceňujem aj po šestnástich rokoch, že slovenská humanitná aj technická inteligencia stála na čele pohybu Slovákov k nezávislosti a naozaj vyslovujem za toto veľkú vďaku a uznanie. Ak sa odtiaľto z juhu Slovenska pôjdete pozrieť na stredné Slovensko, nezabudnite svoje deti a najmä vnukov a vnučky zaviesť na miesto, na ktorom stojí obrovský žulový balvan a na ňom sú vyryté dva dátumy – 17. júl 1992 – deň prijatia Deklarácie o zvrchovanosti a 1. september 1992 – deň prijatia prvej slobodnej Ústavy Slovenskej republiky. Je veľmi pre mňa potešením, že som mohol byť ako poslanec Národnej rady v tom čase pri obidvoch významných aktoch. Úcta k pamätným miestam a k rozhodujúcim historickým udalostiam a osobnostiam patrí do výbavy každého moderného európskeho národa, lebo iba to je cesta k budovaniu trvalej pamäte národa. Lebo každá ľahostajnosť samých voči sebe, aj voči vlastným dejinám a osobnostiam, sa voči národu vypomstí. Robíme iba to, čo je zvyklosťou v každom demokratickom a slobodnom štáte Európy aj v zámorí - vedome a cieľavedome pestujeme zdravý historizmus slovenského národa ako súčasť štátnej politiky. Veľmi si však dávame pozor, aby sme sa neopájali sami sebou a aby sme pestovali falošnú mytológiu a aby sme legendarizovali vlastné dejiny. Aj vy, Bánovčania, vážení priatelia, máte rodáka – muža skutkov, ktorý v čase, keď v Európe už pochodoval hnedý mor fašizmu, urobil rozhodný krok proti tomu, aby tento mor išiel ďalej. Volal sa Jozef Hrala a odišiel ako letec bojovať do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Možno je takých slovenských dedín a mestečiek štyridsať, kde sa narodili takíto slovenskí piloti, ktorí v letkách Royal Airforce oslobodzovali Veľkú Britániu – dobre počujete – oslobodzovali, lebo museli riskovať život a prejsť aj cez susedné krajiny, ktorých režimy už vtedy kolaborovali s Hitlerom, kým sa dostali na ostrovy, aby mohli bojovať v slávnej Battle of Britain. Nechýbal medzi nimi aj Jozef Hrala. Práve váš rodák by si za svoje skutky zaslúžil buď bustu z kameňa, alebo možno nejaký malý pomník. A rozhodne by si aj v Nových Zámkoch zaslúžil pomenovanie daktorej novej ulice. V roku 2004 sme v Galante odhalili pamätnú tabuľu aj francúzskemu partizánovi Michelovi de Roncierovi, ktorý bojoval v Slovenskom národnom povstaní. Aj takto sa hrdinovia navždy zapisujú do dejín národa. Iste to bol aj letec, seržant britských kráľovských leteckých síl Jozef Hrala, ktorý pomáhal budovať Slovákom lásku k vlasti a odvahu k vlastnej zvrchovanosti. To bol základ odvahy, aby Slovenská národná rada 17. júla 1992 prejavila vôľu, aby si Slováci svoje veci verejné spravovali sami. A ešte posledné slovo o tradícii vatier. V roku 1845 na slovensko-moravskom pohraničí na Javorine, kde sa dnes stretávajú bratsky slovenský a český národ, zapálili vďační vlastenci prvé vatry na počesť toho, že sa Ľudovítovi Štúrovi podarilo 1. augusta 1845 vydať prvé číslo Slovenských národných novín. Noviny vtedy slovenskí a moravskí ľudia vítali zapaľovaním ohňov na horách. Žiaľ, my žijeme dnes v inej realite, kde je pre tzv. mienkotvorcov všetko slovenské dosť dobré iba na to, aby ho znevažovali. Pôsobia síce na Slovensku, ale žijú podľa zvláštnej logiky. Uverili, že čo je dovolené každému demokratickému štátu v Európe, čo sa v každom európskom štáte považuje za prirodzenú súčasť výchovy k vzťahu k vlasti, to možno beztrestne upierať práve slovenskému národu. Pätnásť rokov si demokraticky výberom v slobodných voľbách spravujeme Slovenskú republiku, preto sa nedáme vyrušovať komickými don quixotmi a budeme systematicky pestovať v občanoch Slovenskej republiky vlastenectvo a hrdosť na našu drahú vlasť, na Slovenskú republiku. Ďakujem pekne.
Prehrať audio 
