Denník SME, sobota 8. 1. 2011, príloha FÓRUM:

 

Autor: Rudolf Chmel, literárny vedec a politik, podpredseda vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny

 

Všetci sme tu, v strednej Európe, určení herderovsko-humboldtovskou výnimočnou dôležitosťou jazyka, ktorá je od romantizmu priam posvätná. Od tých čias je jazyk, aj ten privátny a intímny, často najmä politikum, ktoré by niektorí radi podriadili najvyššiemu, pokiaľ možno štátnemu stupňu normatívnej regulácie. Je nástrojom politického zápasu vo verejnej aréne.

Ak skrátim núkajúci sa historický exkurz, tak aspoň na ilustráciu si predsa len pripomeňme, že pred dvesto rokmi bolo v Európe, ako pripomína český historik Miroslav Hroch, len sedem štátnych národov, ktoré mali svoju štátnu identitu. Tridsať etnických skupín žilo na území multietnických impérií. Nemohli sa hlásiť k vlastnému národnému štátu, nemali plnohodnotné tradície vlastného jazyka. O necelých dvesto rokov neskôr však už možno tieto čísla doplniť údajom, že jeden z menších štátov Európy a jeden z dvadsiatich siedmich štátov Európskej únie, jeden zo štyroch štátov stredoeurópskej višegrádskej štvorky hovorí vo svojom zákone o používaní jazykov národnostných menšín, že na jeho území existuje deväť jazykov národnostných menšín, ktoré charakterizujeme ako autochtónne či tradičné jazyky, používané nie prisťahovalcami, migrantmi, ale pôvodnými obyvateľmi tohto územia, legitimované aj Európskou chartou regionálnych alebo menšinových jazykov, ktorej sme sa stali spolusignatármi.

 

Aj taký je dvestoročný oblúk európskej histórie či skôr odkaz, ktorý nám tu dejiny Európy zanechali, keď sa z národných či národnostných menšín stávali väčšiny (ako sa to stalo Slovákom) alebo, naopak, z väčšín vznikali menšiny, ako sa to stalo po rozpade monarchie napríklad Maďarom, keď sa aj ich jazyk v okolitých štátoch stal menšinovým. A len zdanlivo paradoxne na samom konci tohto oblúku v strednej Európe sa dnes napríklad Slovenská republika stala etnicky najheterogénnejšou krajinou strednej Európy, ktorej minority tvoria okolo pätnásť percent, najpočetnejšia z nich, maďarská, okolo desať percent.

A keďže v jazyku, pripomeňme si to romantické, žije národ, ale aj národnostná menšina, sme aj na začiatku 21. storočia v strednej Európe stále akosi zakonzervovaní v minulosti. Prostredníctvom jazyka si uchovávame svoju pamäť, druhú podstatnú súčasť našej identity. Pamätáme si v jazyku, zväčša v materinskom, teda najmä národnom.

Bez novembra 89 by iste nejestvovala samostatná Slovenská republika, aj keď to asi nebol celkom prvotný cieľ. Keď sa však na začiatku tejto kolosálnej spoločenskej zmeny 25. novembra 1989 na Námestí SNP v Bratislave prijímalo vyhlásenie občianskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu a koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov, jeho desiaty bod (z dvanástich) žiadal nielen "dôsledne demokratickú federáciu Čechov a Slovákov," ale aj "zákonné upravenie práva a postavenia národností na princípe plnej a faktickej rovnoprávnosti".

V prvej časti tohto bodu sme plán zjavne prekročili: dnes oba národy, slovenský aj český, disponujú vlastným štátom. S druhou časťou tohto programového vyhlásenia to však až také optimistické nie je. Do zbierky zákonov sme totiž inkorporovali len to, k čomu nás západné očakávania a naše zmluvné záväzky donútili. Prijatím zákona o právnom postavení národnostných menšín, ktorý sa ani teraz nedostal do vládneho programu, by sa však aspoň čiastočne splnil program ohlásený pred dvadsaťjeden rokmi, na ktorý vtedy spontánne povedali áno státisíce občanov na Námestí SNP v Bratislave a milióny tých, ktorí sa k nim pripojili v celej krajine. Nestalo sa však!

 

Aj preto slovenská spoločnosť stojí stále pred historickou voľbou: môže prijať podobu zákona o používaní jazykov národnostných menšín, a čiastočne aj o ich právnom postavení, ktorú akceptujú aj menšiny, ba ktorá sa zrodila za ich aktívnej účasti. V tejto veci ako v každej podobnej sú, samozrejme, zainteresovaní najmä tí, ktorí sú v centre menšinového diania: naši Maďari. Ak pritom niekto však ešte aj dnes chce vyťahovať populistickú maďarskú kartu alebo hovoriť, že nebodaj ide o dirigovanie z Budapešti či priamo o maďarizáciu juhu Slovenska, alebo o izolovanie maďarskej menšiny od Slovákov, treba mu rázne pre oživenie pamäti pripomenúť, že veci stoja celkom inak.

Pozrime sa teda na fakty (napríklad len vo veci maďarskej menšiny). Ak porovnáme štatistiky z rokov 1921, 1961, 1991, 2001, je evidentné, že keby sme hovorili o maďarizácii, nehovoríme pravdu. Kým počet Slovákov stále stúpa, počet Maďarov klesá. Mohlo by sa to považovať za prirodzený jav, vyplývajúci nielen z mocenskej pozície väčšinového národa, ak by sme nevedeli, že slovenské štátne orgány neraz používali, ale aj zneužívali legislatívnu aj rétorickú prax voči tunajším menšinám, najmä voči Maďarom.

Ale stačilo by sa pozrieť iba na to, koľko percent príslušníkov maďarskej národnosti napríklad chodí na národnostne zmiešaných územiach do slovenských škôl a koľko percent detí slovenskej národnosti navštevuje maďarskú školu. Je realitou, že tridsať percent Maďarov zapisuje svoje deti do materskej školy, základnej školy, gymnázia s vyučovaním jazykom slovenským. To je neviditeľná, ale aktívna asimilačná ruka národného štátu. Ak niekto hovorí, že v SR prebieha maďarizácia, nehovorí pravdu!

Slovenský národ sa musí rozhodnúť, ako sa bude pozerať na jazyk a na viacjazyčnú spoločnosť, ktorej je väčšinou. Či ako na faktor, ktorý bráni súdržnosti spoločnosti, ktorý je kliatbou, vzdorujúcou jednote, pretože rozdeľuje - a my budeme prikazovať jazykovú jednotu obyvateľom zákonmi. Alebo sa náš národ prikloní k druhej možnosti: bude existenciu menšín a ich jazykov považovať za dar nebodaj z Božej milosti alebo ľudskej inteligencie či znalostí a vedomostí. Rozmanitosť je predsa jedna z najvyšších hodnôt, hoci si to ešte nepripúšťajú nielen nacionálni radikáli či rovno extrémisti, čo by sa ešte dalo pochopiť, ale ani nacionálni demokrati či demokratickí národovci.

 

Pravdou je, že len čo sa dostanú práva menšín na používanie jazyka alebo na ich ústavne postavenie na program dňa, slovenské politické elity bez ohľadu na to, kde sú zaradené, sa ochotne vzdávajú svojich zásad právneho štátu a sú zástancami národného štátu ovládaného jediným národom a jediným jazykom. Je to aj preto, že vo svojej historickej mentálnej výbave boli zväčša stále skôr zástancami národného štátu a zostali nimi aj ako demokrati. Pre nich menšina zvyčajne nie je obohatením, ale starosťou, ťarchou, ktorej by sa bolo treba najlepšie zbaviť. V globalizovanom svete to však celkom dobre už nejde, dnes sa aj v našej krajine môže usadiť čím viac menšín (hoci sa nám zatiaľ nezmestia do charty regionálnych alebo menšinových jazykov), aj keď osobitnou vľúdnosťou pri prijímaní cudzincov do nášho zväzku práve neoplývame.

Náš národ dospel k skutočnej štátnej suverenite pomerne neskoro, navyše v čase tvrdej globalizácie, ktorá chápe trochu inak multikultúrnosť a stále viacej nivelizuje a uniformizuje. Tejto hrozbe však čelí rovnako väčšinový národ ako menšiny, hoci tie isto zúfalejšie.

Ak im nepriznáme práva, aj jazykové, môžeme prísť o našich hlavných spojencov, o našich občanov, ktorí sa v tejto vlasti dovtedy nebudú cítiť doma, kým ich jazykové práva budú obmedzované v mene idey: nech je na Slovensku každý Slovákom. Nebude, pretože skoro pätnásť percent obyvateľstva sa hlási k príslušnosti k národnostným menšinám, a tak je to aj v poriadku. O tento pocit skutočného domova pre nich sa dnes musia usilovať najmä politici. Občania vo svojom spolunažívaní sú isto tolerantnejší a empatickejší. Napokon, to naznačujú aj čerstvé sociologické zistenia. Občania po voľbách pomerne rýchlo prestali považovať slovensko-maďarskú problematiku za iritujúcu. A to sa zmenila skôr atmosféra, rétorika, obsah ešte veľmi nie!

Už len ako malú pikantériu možno v tejto súvislosti pripomenúť slová jedného z najvýznamnejších slovenských jazykovedcov minulého storočia Ľudovíta Nováka, ktorý kedysi v roku 1935 dokonca plédoval za povinné zavedenie maďarčiny na niektorých slovenských stredných školách v prihraničnom pásme, inde aspoň za vyučovanie nepovinné. A upozorňoval na čosi, čo stále platí či aspoň dlho platilo, že totiž strach z Maďarov a ako on pridával "z maďarónstva", nemôže tu mať rozhodujúce slovo, lebo tento strach, "umelo živený, narobil už na Slovensku viacej kultúrnych a iných škôd ako osohu".

 

Nemalý čas našej vyše dvadsaťročnej slobody a demokracie trávili menšiny - napriek tej demokracii - u nás v atmosfére strachu a nedôvery. Dostávali sme sa do situácie, že aj také krajiny, v ktorých etnické konflikty viedli v minulosti k oveľa vážnejším dôsledkom než u nás, predbehli Slovenskú republiku v oblasti ochrany práv národnostných menšín. Stačí porovnanie so situáciou v srbskej Vojvodine alebo v Rumunsku. Winston Churchill kedysi povedal, že civilizovanosť každého národa sa pozná podľa toho, ako sa správa k menšinám. Rigidnosť, s ktorou naša spoločnosť pristupuje k menšinám, by o tomto civilizačnom deficite mohla niečo dokumentovať.

Zápas s nacionalizmom sa možno naozaj nedá vyhrať. Ale usilovať sa o to treba neustále. A štát, ak už je, má byť garantom, ba i nástrojom na realizáciu ľudských práv. Nie na ich potláčanie!